Snáď každý fotograf, skôr alebo neskôr, dôjde k záveru, že by si mal zaobstarať nejaký statív. Výber vhodného a najmä naozaj kvalitného statívu pritom nie je tak jednoduchý, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Svoju úlohu pri výbere hrá hneď niekoľko hľadísk, z ktorých sú niektoré špecifické, podľa konkrétneho zamerania daného fotografa, a niektoré sú naopak skôr všeobecného charakteru. Tieto hľadiská detailne preberieme v nasledujúcom článku – prehľadne, bod po bode.
i
Hneď na úvod je potrebné zdôrazniť, že nie všetky pravidlá platia všeobecne a univerzálne. Je nutné zohľadniť konkrétny účel a potreby, čo si už každý záujemca o kvalitný statív musí vyjasniť hlavne sám.
Veľkou výhodou plastových, či čiastočne plastových, statívov je samozrejme nízka cena a tiež nízka hmotnosť. Tým ale výhody končia a nastupujú nevýhody – ide o výrazne menšiu životnosť a predovšetkým nižšiu stabilitu, čo je pre statív dosť zásadné. Ak chcete naozaj kvalitný statív, odporúčam sa poobzerať po solídnom celokovovom vyhotovení.
Súčasné kovové statívy sú väčšinou hliníkové, takže hmotnosť síce narastie, ale nie extrémne. Bohato sa vám to vráti na životnosti, rovnako ako na zvýšenej stabilite. Nevýhodou kovového statívu je, že v zime chladí ruky, odporúčam preto dbať aj na detail v podobe penového či gumového poťahu horných dielov nôh statívu.
!
Ak túžite po tom najlepšom, prajete si zachovať vysokú stabilitu aj mechanickú odolnosť a zároveň redukovať hmotnosť statívu, zvoľte karbónový statív. Nárast ceny je síce väčšinou vyšší, ale ak to myslíte s fotografovaním vážne, karbónový statív sa vám z dlhodobého hľadiska určite oplatí.
Nohy statívu sa väčšinou skladajú z troch alebo štyroch dielov. Obe riešenia majú svoje výhody aj nevýhody. Trojdielne nohy sú pohodlnejšie a rýchlejšie na vytiahnutie, ale statív ako celok je v zloženom stave väčší. Naopak, v prípade štvordielnych trvá o chvíľku dlhšie, než ich rozložíte, ale zase sú v zloženom stave o poznanie menšie. Toto je už o osobných preferenciách, ale väčšina fotografov, ktorých poznám, používa trojdielne nohy – vrátane mňa.
Rovnako tak je podstatný mechanizmus fixácie nôh, tiež tu sú dva najpoužívanejšie systémy – prvý využíva zaklapávacie páčky a druhý, doťahovací, kruhové prstence. Toto je opäť skôr otázka zvyku, ale osobne pokladám za lepšie a pohotovejšie doťahovacie kruhové prstence, ktoré sa lepšie a rýchlejšie ovládajú, a to napríklad aj v rukaviciach. Lepšie statívy ich majú pogumované, aby sa nešmýkali v rukách a v zime nechladili.
Nohy by tiež mali ísť rozložiť bez nejakých obmedzovačov, ale súčasne by mali mať poistky proti nechcenému prílišnému roztiahnutiu. Za samozrejmosť potom považujem to, že každú nohu je možné vysunúť a nastaviť samostatne. Dôležité je aj zakončenie nôh a prípadná možnosť výmeny – ide o klasické gumové koncovky, kovové hroty do hôr a podobne.
Dôležité je vyhotovenie stredovej tyče. Vysúvanie a jej ovládanie by malo byť jednoduché a dobre ovládateľné, bez zložitejších mechanizmov. Rozhodne neodporúčam vysúvanie pomocou otáčania kľukou, pretože je to skrátka slabé miesto, ktoré sa väčšinou ľahko rozbije. Tyč by tiež nemala byť príliš krátka, kvôli stabilite ju síce nie je dobré príliš vysúvať, ale rovnako sa to občas hodí.
Spodný koniec tyče by mal byť opatrený háčikom alebo mať možnosť upevniť háčik – to sa veľmi hodí, ak napríklad fotíte na horách v silnejšom vetre. Na háčik zavesíte napríklad batoh, a tým výrazne zvýšite celkovú stabilitu statívu. Veľmi dôležité je tiež to, aby šla stredová tyč vytiahnuť a otočiť hlavou dole. Toto riešenie ocenia najmä makrofotografi, ktorí sa vďaka tomu dostanú s fotoaparátom veľmi nízko k zemi, napríklad na fotografovanie rastlín, hmyzu a podobne.
Často je možné kúpiť zvlášť samotný statív a zvlášť hlavu. Vďaka tomu je možné dosiahnuť ideálnu kombináciu oboch elementov, čo ocenia hlavne náročnejší fotografi. Avšak, všetci výrobcovia ponúkajú v prípade väčšiny statívov aj zvýhodnené súpravy hlavy so statívom, takže si vyberie naozaj skoro každý. Toto riešenie odporúčam, pretože sa na ňom dá výrazne ušetriť oproti samostatnej kúpe týchto položiek.
Pokiaľ ide o samotné hlavy, najrozšírenejšie sú dve verzie – guľová a trojcestná hlava. Bežnejšia a na ovládanie rýchlejšia aj pohodlnejšia je guľová hlava, ale trojcestná je zase výrazne presnejšia a jemnejšia na ovládanie, čo oceníte najmä pri fotografovaní architektúry, kedy je nutné kompozíciu nastaviť veľmi presne. Kvalitná statívová hlava by mala tiež disponovať vodováhou a jednoduchým otáčaním okolo svojej osi na zhotovovanie panorám. Samozrejmosťou by mala byť možnosť preklopenia hlavy do polohy na fotografovanie na výšku.
Pri výbere kvalitného statívu by ste mali tiež venovať pozornosť vyhotoveniu upínacej doštičky na stativovej hlave, prípadne tomu, či je hlava touto doštičkou vôbec vybavená. Síce stále existujú fotografi, ktorí majú radšej vyhotovenie bez doštičky, kedy sa fotoaparát priamo skrutkuje na statív, ale sú v menšine. Tomu zodpovedá aj ponuka statívov, keď prevažná väčšina súčasných kvalitných statívov už má hlavu vybavenú rýchloupínacou doštičkou.
Pre istotu len krátko, o čo ide – je to malá doštička, ktorú pripevníte na fotoaparát. Keď ho potom chcete dať na statív, nemusí sa skrutkovať, iba sa zacvakne a je to. Odporúčam pred kúpou poriadne prezrieť mechanizmus upínania aj odpínania a premyslieť si, či vám bude vyhovovať – každý výrobca to má trocha inak.
Podstatné je aj spracovanie samotnej doštičky a najmä mechanizmus na pripevnenie k fotoaparátu. Lepšie sú systémy, kde je to možné urobiť len rukou, menej praktické potom potrebujú skrutkovač alebo aspoň mincu.
S predchádzajúcim bodom o rýchloupínacích doštičkách súvisí aj ďalší bod, teda dostupnosť náhradných dielov. Tu si je dobré overiť, či výrobca umožňuje aj samostatný predaj jednotlivých dielov statívu, najmä spomínaných doštičiek, pretože snáď každému fotografovi sa ju skôr či neskôr podarí stratiť. Preto je dobré mať náhradnú, alebo aspoň možnosť si náhradnú dokúpiť.
To isté platí ale aj pre ostatné diely statívu. Keď vám napríklad statív spadne a nejaká časť sa pokazí, nie je nad to, keď si môžete kúpiť nový diel, ktorý sa poškodil a len ho vymeniť bez toho, aby ste museli kúpiť celý statív.
Rozhodne venujte pozornosť aj nosnosti statívu a prípadne aj použitej hlavy, pretože sa môžu líšiť, aj keď sú predávané spoločne! Nosnosť musí mať veľkú rezervu kvôli vetru, možnosti dodatočného zaťaženia a podobne. Nosnosť statívu aj hlavy by mala byť minimálne dvojnásobná oproti najťažšej možnosti výbavy, ktorú používate. Zvážte teda váš fotoaparát spolu s najťažším objektívom a prípadne aj bleskom, a to celé vynásobte dvomi, najlepšie rovno tromi. V prípade guľových hláv statívu platí jednoduchá poučka, že čím väčšia je otočná guľa, tým lepšie.
Vývoj fotografickej techniky ide veľmi rýchlo dopredu a je celkom bežné, že v priebehu rokov zmeníte fotoaparát, objektívy, blesk, prípadne aj celý systém alebo výrobcu, a to napríklad aj niekoľkokrát. Statív je ale úplne iná liga, tam platí stále rovnaké dobré pravidlá, ktorými sa možno riadiť dlhodobo. Kedysi mi jeden fotograf povedal, že statív mám vyberať naozaj veľmi starostlivo, pretože fotoaparát je na pár rokov, zatiaľ čo dobre zvolený statív je pokojne na celý život, a mal pravdu – fotoaparát už mám asi desiaty, ale statív stále jeden a ten istý.
i
Pár rýchlych tipov na výber statívu
Venujte preto výberu statívu naozaj veľkú pozornosť a budete mať postarané rovno na celé roky. Tiež nie je zlé mať statívy dva, jeden menší a ľahší na cesty, na nosenie v taške alebo v batohu, a jeden skutočne robustný do štúdia či na prepravu autom.
Michal Kupsa
Michal Kupsa sa narodil v roku 1970 v Brne. Fotografovať začal už vo svojich 15 rokoch a novinárskej činnosti prepadol už o tri roky neskôr. Na svojom konte má spoluprácu s radom prestížnych českých aj zahraničných médií, vrátane Českej televízie, Českého rozhlasu, National Geographic, Národnej knižnice Kongresu USA, iDNES, nadácie Človek v tiesni a väčšiny českých magazínov o fotografii a fotografovaní. Zameriava sa predovšetkým na cestopisné články, recenzie fototechniky a vedenie fotografických kurzov.