Bitcoin a monetárna história (PODROBNE)

Bitcoin a monetárna história – OBSAH

1. Prečo sa zaoberať históriou peňazí?
2. Od komunizmu ku kooperácii
3. Drachma, denár, solidus – tisícročný kolotoč prosperity a úpadku
4. Dolár pred rokom 1913
5. Logika monetárnej histórie: Peňažný perpetuum mobile
6. Príšera z Jekyll Islandu
7. 1933: Exekutívny príkaz 6102
8. 1971: Koniec pretvárky
9. Bitcoin: koniec monetárnej histórie?
10. Bitcoin a riziko 6102
11. Už žiadne záplaty

Prečo sa zaoberať históriou peňazí?

„Monetárna história“ znie ako niečo, s čím vás otravovali v škole. Už len pri čítaní toho termínu sa vám ľahko privierajú viečka a premýšľate, či si radšej urobiť ďalšiu kávu alebo článok radšej hneď zavrieť s tým, že si ho prečítate inokedy (neprečítate). Ale skúste to vydržať a sľubujem, že budete dobre odmenení. Dejiny peňazí sú neskutočná jazda porovnateľná s vyčíňaním Johna Wicka. Dejiny peňazí sú plné nádeje a zrady, rozprávkového zbohatnutia a zdrvujúcej chudoby, pravdy a klamstiev. Ak chápete vnútornú logiku historického vývoja peňazí, pochopíte aj vnútornú logiku dnešných udalostí. Akokoľvek to mnohí neradi počujú, peniaze sú kriticky dôležitým aspektom všetkého ľudského konania. Pokiaľ rozumiete peniazom, získate obrí náskok v ére, keď jedna forma peňazí končí a nová prichádza.

Od komunizmu ku kooperácii

Ľudstvo v priebehu histórie využívalo čoby peniaze všetko možné – mušle, opracované kamenné kolesá (Rai stones), dobytok, soľ, tabak. Zvláštne postavenie v histórii peňazí však vždy mali drahé kovy, najmä zlato a striebro. Dôvodom na špeciálne postavenie týchto kovov je, že tieto najlepšie napĺňajú podstatu peňazí.

Čo sú ale vlastne peniaze?

Peniaze sú inštitúcie, ktoré vznikajú pri spolupráci väčšieho množstva ľudí. Akonáhle v ľudskom spoločenstve začne dochádzať k deľbe práce (jedni sa starajú o obstaranie potravy, druhí o nástroje, tretí o stavbu príbytku a pod.), vzniká potreba nejakým spôsobom deliť plody práce medzi členmi spoločenstva. Komunizmus, t. j. solidárne zdieľanie plodov práce v rámci komunity, funguje len vo veľmi obmedzenej miere – typicky v rámci rodiny, príbuzných a dlhodobo dôveryhodných priateľov. Aj v takejto komunite je však komunizmus zhora obmedzený tzv. Dunbarovým číslom – ľudský mozog nie je schopný udržať väčšie množstvo silných vzťahov, než zhruba 150. Väčšie komunity s hlbšou deľbou práce (a koniec koncov aj komunistické komúny obchodujúce s vonkajším svetom) potrebujú peniaze preto, že tieto sú neutrálne – alokácie plodov práce sa v peňažnej ekonomike neodvíjajú od subjektívnych emócií a vzájomnej náklonnosti členov komunity, ale od produktivity, užitočnosti a vzácnosti vymieňaného tovaru a služieb.

Peniaze plnia nasledujúce funkcie, ktoré sú kriticky dôležité na ďalší rozvoj ľudského spoločenstva:

• sú uchovávateľom hodnoty: povedzme, že Bob je schopný kováč a vyrába najlepšie podkovy a meče v kraji. Má plnú špajzu jedla, dostatok kvalitného ošatenia a celkovo sa má fajn. Pokiaľ by mal pracovať len na udržanie životného štandardu, stačilo by mu pracovať hodinu denne – tak by svoje podkovy a meče vymenil za dostatok jedla a občasnú obmenu šiat. Väčšie množstvo jedla a oblečenia nepotrebuje, akurát by mu ich zožrali myši. Okolitá komunita však Bobové podkovy a meče potrebuje (musia sa vyzbrojiť proti nájazdom barbarského kmeňa Fiatmanov) a v zásade má dva spôsoby, ako prinútiť Boba ďalej kovať: zotročiť alebo motivovať. O problémoch zotročenia (t. j. vynúteného komunizmu) detailne pojednávajú napr. knihy Ludwiga von Misesa – tu iba konštatujem, že motivácia je dlhodobo lepšou stratégiou pre Bobovu komunitu. Bob teda získava za svoje kováčske výrobky magickú vec, ktorá mu umožní získať jedlo, ošatenie a čokoľvek ďalšie si bude priať kedykoľvek v budúcnosti – dostáva peniaze, ktoré mu ním vytvorenú hodnotu uchovajú do budúcnosti. Peniaze sú skvelým uchovávateľom hodnoty preto, že mu ich na rozdiel od potravín či šiat nezožerú myši. Majú vlastnosť, ktorú nazývame durabilita.
• sú účtovnou jednotkou, ktorá umožňuje ako deliteľnosť, tak aj koncentráciu: aby Bobove peniaze skutočne uchovali hodnotu do budúcnosti, musia ich ostatní ľudia poznať a prijímať, musia byť schopné vyjadriť svoj tovar a služby v týchto peniazoch. To nutne neznamená, že Bobove peniaze sú jedinou účtovnou jednotkou, čiže majú v čase nemennú kúpnu silu – v prostredí voľného trhu (nikto s hodnotou meny nemanipuluje vládnymi nariadeniami atď.) sa o kúpnu silu a účtovné vyjadrenie postarajú ekonomické zákony. Pre potreby Boba a jeho komunity je však podstatné, aby boli peniaze dobre deliteľné, ale aj koncentrovali dostatok hodnoty v malom množstve: jednoducho aby dokázali sprostredkovať obchod jedného klinca, ale aj celého vagónu mečov. Strieborné mince a zlaté tehly na tento účel slúžili v priebehu histórie dokonale.
• sú uniformné a ľahko overiteľné: peniaze slúžia najlepšie svojmu účelu vtedy, keď ľudia nemusia pri každom jednotlivom obchode odhadovať, akú kúpnu silu vlastne konkrétny peniaz má. To je problematické pri inštrumentoch, ktoré nie sú vzájomne rovnaké – napr. jednotlivé kravy sa dosť líšia čo sa týka veku a zdravia, môžu mať „skryté chyby“. Zlaté a strieborné mince historicky tento problém riešili pomerne uspokojivo, avšak s jedným zásadným háčikom: aby boli uniformné a ľahko overiteľné, bolo potrebné, aby jednotlivé mince razila a certifikovala dôveryhodná tretia strana. Tou bol spravidla vládca, ktorému sa tak dostala do rúk takmer neobmedzená moc (jej povahu si vysvetlíme neskôr).

Nie je náhodou, že Grécko a Rím sa stali najpokročilejšími civilizáciami sveta. Na svojom vrchole totiž využívali peniaze, ktoré veľmi dobre spĺňali vyššie uvedené body a umožňovali tak prosperitu nielen vytvárať, ale aj uchovávať a zdieľať prostredníctvom obchodu.

Drachma, denár, solidus – tisícročný kolotoč prosperity a úpadku

Grécko: drachma

Grécka drachma je jednou z prvých mincí v ľudskej histórii. Pôvodne (6. stor. pr. n. l.) išlo o striebornú mincu s obsahom 4,3 gramov striebra. Hoci drachma bola základná minca väčšiny mestských štátov, existovali aj drobné mince (najmenšia Hemitartemorion s obsahom 0,09 gramov striebra) a veľké medaily (dekadrachm s 43 gramami striebra). Grécke strieborné mince boli v obehu stovky rokov, a to nielen v stredozemí, ale napríklad aj v ďalekej Indii. Podľa historického výskumu predstavoval priemerný denný zárobok remeselníka v Aténach piateho storočia pred Kristom 1 drachmu, ktorá zaistila potraviny pre jedného človeka na 16 dní.

O zľahčovanie mincí v antickom Grécku sa príliš nepíše – drachma bola pomerne stabilnou peňažnou jednotkou presahujúcou stovky rokov. Dôvodom tejto stability je dosť možno konkurenčný charakter mestských štátov – žiadny grécky štát nemal dlhodobý monopol na tvorbu (a následné zľahčovanie) peňazí.

Rím: denár a aureus

Denár bol, podobne ako grécka drachma, základnou striebornou mincou Ríma. V obehu bol vyše 400 rokov, od tretieho storočia pred Kristom do tretieho storočia nášho letopočtu. Denár mal spočiatku obsah 4,5 gramov striebra a tento štandard sa udržal dvesto rokov. Okolo prelomu letopočtov však cisár Augustus podľahol lákadlám zľahčovania mincí – roztavenie mincí a ich opätovné razby s nižším obsahom striebra. Cisár tak získal z rovnakého množstva striebra väčšie množstvo mincí. A pretože to bol cisár udávajúci nominálnu hodnotu mince, efektom tak bolo väčšie „bohatstvo“ cisára. Toto bohatstvo však nevzniklo z ničoho, išlo doslova o ulúpenie kúpnej sily všetkých ostatných. Akonáhle si totiž obchodníci všimli nižšieho obsahu striebra v minciach, svoj tovar zdražili – aby za svoj tovar dostali rovnaké množstvo reálnych peňazí, t. j. striebra. A tieto vyššie ceny museli platiť najmä pracovníci pracujúci za mzdu, ktorá sa nezvýšila.

Aureus, ako názov napovedá, bol zlatou mincou razenou od prvého storočia pred Kristom do 4. storočia nášho letopočtu. Pôvodne bol definovaný ako 25 denárov – a tu už asi tušíte problém. S postupným zľahčovaním denára došlo aj k postupným „úpravám“ v definícii Aurea. Julius Caesar razil aureus s obsahom 8 gramov zlata, Nero ho zľahčil na 7,3 gramov. Po vláde Marka Aurelia (inak skvelého filozofa stoicizmu) padol zlatý obsah mince na 6,5 gramov. Následne bol aureus premenovaný na solidus a obsah zlata znížený na 5,5 gramov. V roku 337 bol obsah znížený na 4,5 gramov – stále bol však solidus relatívne „solídnou“ mincou, v denároch mal cenu 275 000! Denáre totiž v tejto dobe už nemali takmer žiadny obsah striebra, a teda ani takmer žiadnu peňažnú hodnotu.

Ukážkovým príkladom zľahčovania je minca Antoninianus, ktorá bola počas 30 rokov odľahčená až k takmer nulovému obsahu striebra:

Obsah drahých kovov v rímskych minciach predstavuje dobrú reflexiu celkového zdravia Ríma. V časoch prosperity vladára nenapadlo základný stavebný kameň ekonomiky ničiť zľahčovaním. V dobách všadeprítomnej byrokracie, rozpínavosti a úpadku bola naopak minca prvou obeťou, ktorá následne ďalej urýchlila rozklad impéria. Ako vidíme na grafe, z cesty zľahčovania mincí sa už nikdy nepodarilo vrátiť – financovanie výdavkov skrytým olupovaním vlastného obyvateľstva bolo pre vladára príliš veľkým lákadlom, akonáhle ho objavili.

Byzantská ríša: solidus

S pozvoľným rozkladom Ríma sa centrum európskej moci a civilizácie presunulo na východ, kde vznikla Byzantská ríša. Tá pokračovala v razbe zlatej mince solidus, a to s váhou 4,45 gramov zlata.

Byzantský solidus sa stal jednou z najstabilnejších mien ľudskej histórie – takmer bez známok zľahčovania bol razený 700 rokov, až do 10. storočia. Solidus bol mincou z takmer rýdzeho zlata – minca mala rýdzosť 23 karátov, t. j. 96 % obsah zlata. Zľahčovanie takej mince muselo byť obrím lákadlom: prečo by nemala mať o pár percent zlata menej? Toho by si predsa nikto nevšimol! Skutočnosť, že solidus zostal po tak dlhú dobu stabilný, svedčí o tom, že doba po rozpade rímskej ríše nebola až takou dobou temna, ako býva občas označovaná. Naopak – na rozdiel od neskorého Ríma išlo o vek nižších časových preferencií, minimálne čo sa rozhodovania vladárov týka. Uchovanie zlatého obsahu solidu totiž vyžadovalo silnú orientáciu na budúcnosť a odolnosť voči krátkodobému lákadlu lacných peňazí.

Napriek tomu sa ani Solid zľahčovania nakoniec nevyhlo. Cisár Michael IV. nastúpil na trón v roku 1034 a solidus mierne zľahčil. Rovnako ako v dobe rímskeho úpadku, z tejto cesty už nebolo návratu. Z pôvodných 23 karátov bol solidus devalvovaný na 21 karátov v roku 1042, 18 karátov v roku 1059, 16 karátov v roku 1068, 14 karátov v roku 1071, 8 karátov v roku 1078 a menej ako 8 karátov po roku 1081. Minca, ktorá predstavovala po 700 rokov kotvu svetovej ekonomiky, bola zničená počas 50 rokov. Solidus bol nahradený mincou hyperpyron (20,5 karátov), ktorá vydržala stabilná až do krízy roku 1204, po ktorej bola opäť zľahčovaná, v konečnom období Byzantskej ríše už mala nulový obsah zlata.

Dolár pred rokom 1913

Doteraz sme si vysvetlili, na čo peniaze potrebujeme a aká je história zlatých a strieborných mincí, ktoré predstavovali v histórii ľudstva najlepšie možné peniaze. Posuňme sa teraz v histórii kúsok dopredu. Dnešný svet je de facto svetom dolárového štandardu, preto si v druhej časti článku prejdeme pohnutú históriu dolára.

Papierová skúsenosť kolónií

Prvé historicky známe papierové peniaze pochádzajú z Číny 11.storočia. Historicky druhý známy výskyt papierových peňazí je potom známy až z amerických kolónií.

V roku 1690 sa anglická kolónia Massachusetts pustila na lúpežnú výpravu voči francúzskej kolónii Quebec. Vojaci mali sľúbený podiel na koristi, výprava však skončila fiaskom a vojaci vyviazli holým životom. Keďže správcovia kolónie nemali vojakov ako vyplatiť a nechceli riskovať vzburu, rozhodli sa situáciu riešiť tlačou poukážok, ktoré predstavovali prísľub budúcej zámeny za skutočné peniaze (zlato či striebro). Tento sľub nebol dodržaný, naopak kolónia počas nasledujúcich rokov zvýšila obeh papierových poukážok na šesťnásobok.

Úžasný vynález papierových peňazí si rýchlo získal popularitu naprieč kolóniami, vehementne ho propagoval aj Benjamin Franklin. Ocitujme teraz z knihy The Creature from Jekyll Island, aké boli následky:

„Ku koncu 1750s zažila kolónia Connecticut cenovú infláciu vo výške 800 %. Severná a Južná Karolína mali infláciu vo výške 900 %, Massachusetts 1 000 %, Rhode Island 2 300 %. Tlač peňazí musel v prostredí vysokej inflácie skončiť, a na konci vždy prišla obdobne masívna cenová deflácie a depresie.“

Paradoxne to bolo Anglicko, ktoré koloniálnu infláciu definitívne ukončilo a tým kolóniu zachránilo pred totálnou katastrofou. Bank of England (anglická centrálna banka) prikázala kolonistom, že jediné povolené papierové peniaze sú tie tlačené v Anglicku. V kolóniách so silnejúcim odporom voči anglickej nadvláde sa však tento nápad neujal, a počas nasledujúcich desaťročí sa ako peniaze používali predovšetkým zlato, striebro a tabak.

Španielsky dolár a ústavná poistka proti papieru

Pri vojne o nezávislosť si kolonisti opäť šľahli papierovú drogu a následky boli opäť devastujúce: v roku 1775 predstavovala celková peňažná zásoba 12 miliónov dolárov, o štyri roky neskôr to už bolo 600 miliónov dolárov. Papierové „Continentals“ boli spočiatku definované ako 1 Continental = 1 dolár v zlate. Po štyroch rokoch mali hodnotu 0,01 zlatého dolára.

Čo je to však onen dolár? Napodiv nešlo o žiadny vynález Američanov &ndas; išlo o vtedy rozšírený španielsky dolár, ktorý bol definovaný ako 24,443 gramov striebra. Tieto doláre v kolóniách už hojne obiehali a Thomas Jefferson roku 1785 presviedča členov Kontinentálneho kongresu, aby nové Spojené štáty prijali španielske doláre ako svoju oficiálnu menu. Jeffersonov návrh bol prijatý. Ďalším krokom bolo zabezpečiť, že strieborné doláre nebudú zľahčované, a že sa hydra papierových peňazí už nikdy nevráti (všetci mali stále v pamäti papierovú hyperinfláciu z predvojnového aj vojnového obdobia).

Na zaručenie týchto dvoch bodov definoval Kongres dolár ako 371,25 gránov striebra (približne 24,05 gramov) a v Ústave Spojených štátov bolo štátom zakázané prijať iné peniaze, než zlato a striebro. A aby nedošlo k pochybeniu, bolo následne v desiatom dodatku ústavy stanovené, že federálna vláda má iba takú moc, ktorú jej explicitne prideľuje Ústava.

A to je koniec monetárnej histórie, pretože od tej doby platilo ľudstvo novým solidom v podobe strieborného dolára! Vlastne... počkať – ako to, že dnešný dolár je opäť čistým fiatom?

Bimetalizmus

V roku 1792 bol zavedený tzv. bimetalický t. j. dvojaký peňažný štandard – zlato a striebro. Zlato malo neoddiskutovateľnú peňažnú funkciu a rovnako ako v prípade strieborného dolára panovala obava, že bez jasnej definície bude dochádzať ku zľahčovaniu a razbe rozlične kvalitných mincí. Kongres teda pristúpil ku kroku, ktorý sa zdal byť očividne správny – vedľa strieborného dolára definoval aj zlatý dolár. Kongres definoval zlatú mincu Eagle ako desať dolárov. To znamenalo, že jeden zlatý desaťdolár mal rovnakú hodnotu, ako desať strieborných dolárov. Členovia Kongresu si však neuvedomili jednu zásadnú vec: zlato a striebro nemajú vzájomne stabilnú cenu. Pri definícii zlatého a strieborného dolára vzal Kongres jednoducho aktuálny pomer (zlato bolo 15× drahšie, než striebro), a s týmto pomerom definoval obsah mincí do budúcnosti.

Táto chyba zavdala budúcim problémom, kedy z obehu striedavo mizli strieborné či zlaté mince, podľa toho, ako výhodné bolo práve jeden kov držať, a druhý utrácať. Vzájomný pomer ceny na trhu sa totiž väčšinu času odlišoval od pomeru stanoveného Kongresom. Kalifornská zlatá horúčka nakoniec spôsobila značný príliv zlata na trh a pomer medzi zlatom a striebrom sa definitívne zmenil v prospech striebra. Pre ľudí začalo byť výhodnejšie sťahovať z obehu strieborné mince a používať zlaté (ide o praktickú ukážku Greshamovho zákona – silné peniaze ľudia „hodlujú“, slabšie utrácajú). Úprava pomeru v roku 1834 na 16:1 situáciu ešte zhoršila – striebro bolo voči zlatu podcenené a mizlo z obehu. V roku 1853 boli strieborné mince zľahčené, v roku 1873 bol bimetalizmus opustený a Spojené štáty prijali „zlatý štandard“.

Pôvodný strieborný dolár teda neprežil ani sto rokov.

V roku 1900 bol potom dolár definovaný ako 23,22 gránov (1,5 gramov) zlata. Tento dolár prežil ešte kratšiu dobu, než strieborný, a to len 33 rokov.

Logika monetárnej histórie: Peňažný perpetuum mobile

Teraz je čas na odbočku. Vysvetlíme si, aká je vnútorná logika histórie peňazí. Prečo vlastne vždy vedie kontrola nad peniazmi k ich najprv pozvoľnému, následne rapídnemu rozkladu a opusteniu všetkých pôvodných definícií?

Peniaze sú podivuhodná vec. Ako sme videli na príklade kováča Boba, peniaze sú nástrojom na konzerváciu produkcie. Táto definícia je dôležitá: ten, kto disponuje peniazmi bez toho, aby bol predtým produktívny, má spravidla veľmi nezdravý postoj voči peniazom. Výhercovia v lotérii sú známi neschopnosťou peniaze si udržať – nezaslúžené bohatstvo im naopak často zničí život.

Peniaze sú však neutrálne – aj tí, ktorí peniaze náhodou vyhrali, ulúpili či získali politickými hrami, majú k dispozícii nesmierne mocný nástroj. Peniaze umožňujú disponovať vzácnymi zdrojmi a doslova plniť svojim držiteľom sny. Získať čo najviac zdrojov a splniť si čo najviac snov je preto cieľom veľkého množstva ľudí (pravdepodobne väčšiny). Nemusí pritom ísť o sny v štýle „večná dovolenka v Karibiku“ – historicky najhorším snom je konať dobro. Nero, ktorý ako prvý zľahčil zlatú mincu aureus, tak urobil so zámerom získať prostriedky na opravu Ríma po zničujúcom požiari.

i

„Moc korumpuje. Absolútna moc korumpuje absolútne.“

Lord Acton

John Emerich Edward Dalberg-Acton bol anglický historik a politický filozof 19. storočia. Celoživotný obhajca slobody sa preslávil svojím výrokom o korumpujúcej moci. Lorda Actona vo svojom diele často cituje rakúsky ekonóm Murray Rothbard.

Moc nad definíciou peňazí je obrím lákadlom. Nemusí pritom ísť iba o definíciu obsahu kovu v minciach – bankári v priebehu celej histórie bojovali s pokušením vydávať väčšie množstvo poukážok o úschove („bankoviek“), než koľko mohli reálne vysporiadať. A manipulácia s definíciou peňazí bola pre bankárov aj štátnikov elegantným riešením, ktoré zdanlivo prinieslo dodatočný blahobyt, ktorý by inak nevznikol.

Peniaze sú predsa magickým uchovávateľom hodnoty. Ten, kto získa viac peňazí, bude mať viac bohatstva. To všetko je pravda, len s tým dodatkom, že peniaze sú len relatívnym nositeľom bohatstva – 10 % peňazí kontroluje 10 % bohatstva. Pokiaľ si vláda či bankári vytvoria dodatočné peniaze a budú teraz disponovať 20 % peňazí, získajú 20 % bohatstva – a všetci ostatní o 10 % prídu. Peniaze netvoria bohatstvo; môžu ich však presúvať z rúk jedných do rúk druhých – od producentov k pánom peňazí.

História peňazí, manipulácia s ich definíciou a „menová politika“ sú jednoducho zvláštne inštancie odvekej snahy o vytvorenie perpetuum mobile – zázračného stroja, ktorý produkuje väčšie množstvo energie, než spotrebuje. Peňažný perpetuum mobile je zradný a zvodný v tom, že svoju energiu (vo forme kúpnej sily) nasáva spočiatku neviditeľne a s veľkým rozptylom v čase a priestore. Ak oklamete občanov o 1 % kúpnej sily, kto si to všimne? Pokiaľ vytvoríte hospodársky boom, ktorého dôsledok (depresiu) ponesie zem až za 10 rokov – a možno ani potom nie, pokiaľ vytvoríme potom ešte väčší boom – no nie je taká zmluva s diablom úžasná?

Moc nad peniazmi je príliš lákavá a nie je človek či ľuďmi vytvorená inštitúcia, ktorá by bola schopná ju uniesť. Obdobne ako Prsteň moci, aj táto moc musí byť zničená, inak zničí ľudstvo.

Príšera z Jekyll Islandu

V roku 1913 vzniká Federálny rezervný systém (skrátene Fed). Išlo o kulmináciu sto dvadsať rokov trvajúcej snahy bankárov a zástancov ľahkých peňazí o vytvorenie americkej centrálnej banky. Fed-u totiž predchádzali dva neúspešné pokusy:

First Bank of the United States fungovala v rokoch 1791 až 1811, banka bola dieťaťom Alexandra Hamiltona, veľkého zástancu centralizácie moci.

Second Bank of the United States existovala v rokoch 1816 až 1836.

Aká bola motivácia tvoriť centrálnu banku? Inu, tvoriť dodatočné peniaze a priťahovať tak k sebe bohatstvo na úkor všetkých ostatných. Bankári a ich spojenci v Kongrese pritom vymysleli geniálny spôsob, ako obísť obmedzenia v Ústave: Kongres nemal nikdy zakázané požičiavať si. Motiváciou pri pokusoch o stvorení centrálnej banky teda bolo vytvoriť peniaze na základe dlhu. A s pomocou kreatívneho účtovníctva sa presne toto podarilo a dlh sa stal základom peňažného systému, ktorý máme dodnes. V stručnosti funguje účtovný trik transformujúci dlh na peniaze takto:

1. Vláda vydá štátne dlhopisy
2. Banka prijme štátne dlhopisy do svojej rozvahy na strane aktív
3. Banka vystaví vláde šek na sumu v hodnote dlhopisov; tento šek je v súvahe banky na strane pohľadávok
4. Vláda šek vloží do inej banky, kde sa šek premení na vklad
5. Vláda teraz môže míňať nové peniaze na svoje výdavky

Tento proces je pekným príkladom peňažného perpetuum mobile – tak pekným, že ako štátnici, tak aj komerční bankári usilovali dlhé roky o to, aby bol plne legálnym a posväteným. Komerčné banky a ich pôžičky totiž fungujú od vzniku Fedu (a iných centrálnych bánk v iných krajinách) na rovnakom princípe: peniaze, ktoré banky „požičiavajú“, totiž vlastne nepožičiavajú – ide o novo vytvárané peniaze, ktoré v rozvahách bánk vznikajú ako protistrana prijatým aktívam (štátnym dlhopisom, hypotékam domácností a pod.). Je vlastne podivuhodné, že sa novo tvoreným peniazom v rámci udeľovania kreditu hovorí pôžička, keďže nikto nikomu nič nepožičiava. Banka jednoducho vytvorí nové peniaze; pri splátke „pôžičky“ potom naopak peniaze miznú z obehu.

Vzniku Fedu predchádzalo tajné stretnutie vplyvných bankárov na ostrove Jekyll Island, ktoré sa uskutočnilo v roku 1910. Medzi účastníkmi boli dodnes známe mená – Morgan, Rockefeller, Rothschild, Kuhn-Loeb. Cieľom stretnutia bolo vytvoriť systém, ktorý ochráni bankové domy pred „panikou“ – náhlymi požiadavkami vkladateľov na výber skutočných peňazí (zlata), ktorých banky nemali nikdy dostatok, keďže už plne využívali ich účtovný trik na tvorbu peňazí (respektíve nových poukážok na peniaze). Ideálny vývoj by pre bankárov bol taký, ktorý by úplne odstránil skutočné peniaze z hry a nastolil peňažný systém založený čisto na dlhu a papieri; kým sa však toto nepodarilo, bolo cieľom aspoň vytvoriť „veriteľa poslednej inštancie“, ktorý bude komerčné banky zachraňovať v prípade problémov. A vláda naopak získa bezodný zdroj peňazí bez nutnosti zvyšovať dane.

Legislatíva, ktorá bola v roku 1913 predložená Kongresu, samozrejme hovorila o akútnej potrebe stabilizovať bankovníctvo a predchádzať recesiám – ako sa však celý svet presvedčil v následnej Veľkej depresii, Fed s týmto zámerom v skutočnosti stvorený nebol. Ba naopak – existencia záchranného mechanizmu viedla k ešte väčšej úverovej expanzii, ktorá spustila zdanlivý hospodársky boom 20. rokov a následne viedla ku kontrakcii známej ako Veľká depresia. Veľké banky však neskrachovali – naopak sa im v roku 1933 splnil sen, keď prezident Roosevelt znárodnil zlato amerických občanov (popíšeme si o kúsok nižšie).

Počas 107 rokov od vytvorenia Fedu bolo na území Spojených štátov spolu 20 recesií (vrátane súčasnej). Centrálne bankovníctvo býva prezentované ako vynález, ktorý zaisťuje hospodársku stabilitu. Opak je však pravdou: ide o pôvodcu periodických kreditných expanzií a následných kontrakcií. Pri tomto cykle dochádza k presunu bohatstva k tým, ktorí sa k novým peniazom dostanú ako prví – vláda a finančný sektor (tzv. Cantillonov efekt). Toto bohatstvo nie je novo vytvorené, ide o presun kúpnej sily od tých, ktorí držia hotovosť, úspory a sú závislí od mzdy. Inflácia je reverzná daň – chudobní platia bohatým.

1933: Exekutívny príkaz 6102

Dňa 5. apríla 1933 vydal prezident Franklin D. Roosevelt Exekutívny príkaz 6102 „zakazujúci zhromažďovanie zlatých mincí, zlatých zliatkov a zlatých certifikátov na území Spojených štátov“. Prezident všetkým občanom nariadil, že do 1. mája musia odovzdať takmer všetko zlato – to bolo vykúpené za cenu 20,67 dolárov za uncu. Neuposlúchnutie príkazu znamenalo pokutu vo výške 10 000 dolárov (približne 200 tisíc dnešných dolárov) a/alebo 10 rokov odňatia slobody. Občania si mali zachovať mince s celkovou váhou 5 uncí. Potom, čo občania zlato odovzdali (či boli zavretí do väzenia za neuposlúchnutie), zmenila vláda oficiálne ocenenie zlata na 35 dolárov za uncu. O tomto plánovanom precenení vláda samozrejme vedela – oficiálna definícia dolára totiž už nezodpovedala realite po značnej úverovej expanzii predchádzajúcich dvadsiatich rokov. Vláda tak jednoducho okradla svojich občanov o takmer 50 % hodnoty zlata, keďže zlato vykúpila za umelo nízku cenu. Americkí občania mali následne zakázané vlastniť zlato až do roku 1974.

Znárodnenie amerického zlata zásadne uľahčila jedna skutočnosť: ľudia si už zvykli na komfortné peňažné nástroje v podobe bankoviek, šekov a bankových prevodov. Väčšina zlatých mincí a zliatkov tak už nebola v obehu, ale uložená „v bezpečí“ bankových trezorov. Takéto zlato šlo len ťažko zatajiť, pretože banky si samozrejme o svojich klientoch viedli evidenciu a mohli byť vyzvané na zdieľanie údajov.

Hlavným dôvodom na vydanie Príkazu 6102 bola skutočnosť, že Fed mal stále povinnosť kryť dolárové bankovky zlatom. Keďže samotný vznik centrálnej banky bol veľmi kontroverzný, nemohol prechod na úplný fiat prebehnúť skokovo. Federálne dolárové bankovky (federal reserve notes) teda museli byť kryté minimálne zo 40 % zlatom. Dvadsať rokov po stvorení Fedu bola táto požiadavka už „príliš zväzujúca“ a znárodnenie zlata s následnou devalváciou doláru o 75 % opäť monetárnu politiku rozvolnilo. Občania navyše už nemohli vykonať škaredý run na banku, pretože si jednoducho už nemali čo vybrať – skutočné peniaze vo forme zlata im boli zakázané.

1971: koniec pretvárky

Ku koncu druhej svetovej vojny prebehla konferencia v americkom mestečku Bretton Woods. Cieľom konferencie bolo vytvorenie nového svetového finančného poriadku, ktorého základom sa stanú doláre.

Konferencia tento zámer splnila dokonale: po tisícoch rokoch zlata a striebra sa novými svetovými peniazmi stali doláre. Doláre, ktoré pre svetové centrálne banky boli stále zameniteľné za podkladové zlato – iba však pre centrálne banky, nie občanov. Tvorba nových dolárov sa však nezastavila (účtovný trik s peniazmi tvorenými z dlhu bol príliš lákavý) a dolár trvalo strácal svoju hodnotu. Keďže dolár bol voči zlatu umelo nadhodnotený, dochádzalo k postupnému odlivu zlata zo Spojených štátov. Americká vláda usilovala o zamedzenie odlivu zlata všetkými možnými prostriedkami – diplomatickými „dohovormi“ manipulujúcimi s trhovou cenou zlata (tzv. London gold pool v rokoch 1961 – 1968), jednostrannými zmenami pôvodnej dohody z Bretton Woods; všetko márne, Spojené štáty stále „strácali“ zlato vplyvom rastúcej diferencie medzi oficiálnym ocenením a trhovou cenou zlata. Že vám to niečo pripomína? Áno, ide o rovnaký problém, aký zažívali vladári antického Ríma: problém zľahčených peňazí, ktorých nominálna hodnota už nezodpovedala skutočnému obsahu drahého kovu.

Roku 1971 skončil americký prezident Nixon s pretvárkou na zlaté krytie a „zavrel zlaté okno“. Doláre prestali byť zameniteľné za podkladové zlato aj pre centrálne banky.

Je to ešte len necelých 50 rokov, čo žijeme vo svete čistého fiatu, vo svete peňazí „krytých“ dlhom.

Jedna výživná chuťovka vzťahujúca sa na americké zlato: podľa oficiálnych údajov disponuje americká vláda 261 miliónmi uncí zlata (cez 8 000 ton zlata) a väčšina by mala byť uložená v pevnosti Fort Knox. Posledný transparentný audit prebehol v roku 1974, od tej doby sú audity amerického zlata tajné a podľa kritikov značne pochybné. Inu, ako praví klasik, bitcoin fixes this.

Bitcoin: koniec monetárnej histórie?

Päťdesiatročný experiment s čistým fiatom je z hľadiska monetárnej histórie len podivuhodnou odbočkou. Rovnako ako úpadok denára, solidu či španielskeho dolára, aj „dlhový dolár“ tu nebude naveky. Rozvoľňovanie pôvodných záruk a definícií je už nezastaviteľné – už v prvých mesiacoch krízy roku 2020 Fed pristúpil k zníženiu úrokových sadzieb na nulu a začal nakupovať korporátne dlhopisy; začína byť problém odlíšiť monetárnu politiku Spojených štátov a Zimbabwe. Snáď jediným rozdielom je skutočnosť, že americké doláre sú na rozdiel od tých zimbabwianskych vo svete stále vysoko dopytované a tvoria peňažné rezervy väčšiny centrálnych bánk sveta. Nemožno dopredu povedať, ako bude rozpad doterajšieho svetového finančného poriadku konkrétne vyzerať – trúfam si však tvrdiť, že ďalších päťdesiat rokov už neprežije.

Bitcoin je do značnej miery reparačnou technológiou. Po bláznivom experimente fiat peňazí tu máme nástroj, ktorý má potenciál navrátiť ekonomikám toľko potrebnú kotvu v podobe solídnych, „zvučných“ peňazí.

Prvýkrát v histórii ľudstva máme k dispozícii peniaze, pri ktorých:

1. nepotrebujeme centrálnu autoritu na razbu a certifikáciu peňažných jednotiek
2. menová politika v pravom slova zmysle neexistuje

Bod číslo jedna predstavuje neodstrániteľnú zraniteľnosť zlata a striebra – centrálna autorita svoje postavenie vždy skôr či neskôr zneužila. Bod číslo dva je Achillovou pätou moderného finančného systému. Centrálne plánovanie na poli peňazí nefunguje o nič lepšie, než centrálne plánovanie v akomkoľvek inom odvetví.

Bitcoin prináša nádej, že pohnutá monetárna história našla svoj koniec. Už nebude možné prebudiť inflačného netvora, ktorý požiera úspory a mzdy tým, ktorí sa mu nemajú ako brániť. S bitcoinom je možné opäť šetriť – nie investovať či špekulovať, ale skutočne šetriť: odkladať si peniaze a s nimi aj kúpnu silu do budúcnosti.

Aby sa však Bitcoin stal skutočnými peniazmi bez rizík opísaných v predošlých kapitolách, je potrebné dodržať dve pravidlá:

1. dohliadať nad tým, že protokolová „menová politika“ sa nezmení. Musíme prevádzkovať a používať čo najviac uzlov a vytvoriť tak tvrdé jadro peňažnej suverenity
2. mať vlastný Bitcoin pod úplnou, exkluzívnou, nekompromisnou kontrolou

Kým prvé pravidlo je kriticky dôležité v dlhom období, druhé pravidlo je akútne dnes a tu. Pretože „riziko 6102“ sa môže naplniť kedykoľvek. A súčasný stav je mu veľmi naklonený.

Bitcoin a riziko 6102

Najväčším rizikom z hľadiska rozsiahlej konfiškácie bitcoinu sú burzy všeobecne – a zďaleka najväčším potom americké burzy. Podľa výskumu z januára 2020 drží Coinbase okolo 1 milióna bitcoinov. Coinbase, ktorej CEO je Brian Armstrong, ktorý nemal problém s tým prijať do svojej firmy bývalých zamestnancov Hacking Team. Na pripomenutie: Hacking Team je firma, ktorá dodávala rôznym vládam a policajným zložkám špionážne a hackovacie nástroje. S americkou vládou udržuje Armstrong tiež dobré vzťahy: nedávno vláde predal softvér na blockchainovú analýzu. V prípade Briana Armstronga skrátka nie je až tak nepredstaviteľné, že bez problému prijme „ponuku, ktorá sa neodmieta“, napríklad v podobe kresla ministerstva financií – výmenou za kľúče k miliónu bitcoinom. Udalosti rokov 1913 a 1933 ukazujú, že k niečomu takému môže dôjsť úplne usporiadane a legálne.

Coinbase pritom nie je jediným rizikovým miestom. V Spojených štátoch sa nachádza väčšina veľkých custodians, čiže správcov cudzích bitcoinov:

• BitGo: poskytovateľ profesionálnych služieb správy klientskych bitcoinov
• BlockFi: poskytovateľ bitcoinových „šetriacich účtov“ (v skutočnosti ide o rizikové investovanie), lákajúce na výnos v bitcoine
• Kraken: popri Coinbase ďalší z najväčších bitcoinových búrz sveta
• Bakkt: poskytovateľ bitcoinových derivátov s fyzickým vysporiadaním

A samozrejme, najnovšie získali povolenie „spravovať“ bitcoiny klientom aj bežné americké banky. A všetky tieto inštitúcie majú plné identifikačné údaje o svojich klientoch, takže aj keby si stihli včas bitcoiny vybrať, strýko Sam im zaklope na dvere neskôr.

To, čo teraz napíšem, bude samozrejme znieť ako konšpiračná teória. Dočerta, veď aj tajný meeting na ostrove s komixovým názvom (skutočne sa tak volá!) za účelom vytvorenia federálneho bankového kartelu znie po viac ako sto rokoch ako konšpiračná teória! Ale skutočnosť je taká, že fiatový dolár melie z posledného a je už celkom jedno, či vydrží ďalších päť či dvadsať rokov. Pokiaľ sú vo Fede, vláde, na úradoch a medzi vplyvnými bankármi prezieraví jedinci, pravdepodobne už plánujú ďalší krok. A plošná konfiškácia miliónov bitcoinov s cieľom vybudovať ďalší finančný systém na tomto základe jednoducho neznie v kontexte monetárnej histórie až tak šialene. Spojené štáty by si tým pravdepodobne udržali vedúce postavenie, zatiaľ čo zvyšku sveta by v rukách ostali bezcenné papiere a zápisy v databázach. Možno by to vyvolalo nejakú vojnu, ale to nie je nič, s čím by vo Washingtone nemali skúsenosti. A koniec koncov všetko by šlo riešiť mierumilovne: dohodou o preplatenie dlhopisov v bitcoinoch (vo výmennom pomere definovanom vládou Spojených štátov :-)).



Nechajme však konšpiračné teórie stranou. Pointa je jednoduchá a platná, nech už vás chce okradnúť vláda, hacker či exit-scamujúci CEO:

i

Ak nemáte kľúče, nemáte bitcoiny.
A pokiaľ máte verejne známe dvere, niekto vám na ne zaklope.

Už žiadne záplaty

Pri štúdiu monetárnej histórie si človek uvedomí jeden motív, ktorý sa opakuje tisíce rokov: zásahy do peňazí vždy spôsobia problémy, ktoré riešia mocní aplikáciou ďalších zásahov. História peňazí je históriou zaplátania predošlých dier.

Zľahčovanie mincí viedlo k inflácii, to viedlo k ďalšiemu zľahčovaniu, redefinícii peňažnej jednotky a k zákonom o povinnom prijímaní meny. Bimetalický aj zlatý štandard s ekonomicky negramotným nastavením viedol k odlivu kovov z obehu. Vládou posvätené frakčné bankovníctvo viedlo k vzniku vládou posväteného bankového kartelu. Dlhové peniaze vedú k divokým hospodárskym cyklom, ktoré vedú k čoraz rozvoľnenejším pravidlám na pumpovanie nových peňazí do ekonomík.

Menová história celého sveta kulminuje v nezodpovednom experimente čistého fiatu. Peniaze už nie sú kotvou ekonomiky, sú žetónom v kasíne finančných trhov – na ktorých rastú ceny aj firiem v bankrote. Môžete skúsiť šťastie a hrať túto hru – alebo môžete začať šetriť.

Nevieme, aké ďalšie záplaty vytiahnu bankári, politici a úradníci z rukáva. Vrtuľníkové peniaze? Priame nakupovanie akcií? Populistický pokus o návrat k zlatému štandardu?

Nech bude ďalšia záplata rozbitého finančného systému akákoľvek, nemusíme sedieť a čakať na spásu. Máme možnosť šetriť v peniazoch, ktoré nemožno zľahčiť. Máme možnosť vystúpiť z dejinného kolotoča peňažných podrazov a vziať peniaze do vlastných rúk. Máme možnosť zvoliť si Bitcoin.



Josef Tětek

Josef Tětek je členom správnej rady Liberálneho inštitútu, kryptomenám sa aktívne venuje od roku 2015 (publikácia na Finmag.cz, BTCtip.cz). Do budúcnosti vidí najväčší potenciál v Lightning Network, cross-blockchainových riešeniach a decentralizovaných burzách. @KryptoJoseph na Twitteri.



mining Bitcoin