Bitcoin: Odluka peňazí a štátu

Bitcoin: Odluka peňazí a štátu – OBSAH

1. Bitcoin a rakúska škola ekonómie: rekapitulácia
2. Pôvod a povaha štátu
3. Motivácia a zodpovednosť v štátnych štruktúrach
4. Prečo oddeľovať inštitúcie od štátu
5. Historické odluky inštitúcií od štátu
6. Vplyvy peňažného socializmu
7. Zlato alebo Bitcoin?
8. Bitcoinizácia: budúcnosť monetárnej histórie

Bitcoin a rakúska škola ekonómie: rekapitulácia

Tento článok je záverečným dielom voľného seriálu Bitcoin a rakúska škola ekonómie. Predchádzajúce diely a ich stručné TLDR zhrnutie:

• Rakúska škola ekonómie: čo má spoločné s Bitcoinom? Človek koná vždy v kontexte vzácnosti – vzácne sú materiálne zdroje, čas a priestor. Trh zabezpečuje koordináciu ľudského konania a efektívnu alokáciu zdrojov. Ceny predstavujú sofistikovaný systém na prenos informácií v spoločnosti. Socializmus narušuje koordinačný mechanizmus cien a vedie vždy k plytvaniu a chudobe. Štátna monetárna politika je centrálnym plánovaním na poli peňazí, vedie k rozhodeniu trhu a cenovému mechanizmu a ku vzniku hospodárskeho cyklu. „Ku skutočne voľnému trhu sú potrebné aj trhovo vznikajúce peniaze. Bitcoin je veľmi dobrým kandidátom na tento post.“
• Bitcoin a časové preferencie. Čas je jeden z najdôležitejších faktorov vzácnosti (a veľmi „demokratický“ – každý ho má rovnako). Vzhľadom na neistotu budúcnosti preferujú ľudia uspokojovať svoje potreby radšej skôr, ako neskôr. Niektorí ľudia majú silné preferencie ohľadom skorého uspokojenia („vysoké časové preferencie“), iní si naopak radi počkajú na vyššiu kvalitu/väčšie množstvo ďalej v budúcnosti („nízke časové preferencie“). Štátne plánovanie peňazí a s ním spojená inflácia výrazne zvyšujú časové preferencie – a tým aj znižujú civilizovanosť spoločnosti. Peniaze s dlhodobo predvídateľnou monetárnou politikou – ako je Bitcoin – naopak časové preferencie znižujú, vedú k dlhodobo civilizovanejšej spoločnosti. „Ak chceme žiť v spoločnosti nízkych časových preferencií, odoberieme peniaze z rúk štátu.“
• Bitcoin a monetárna história. História peňazí nám dáva jednu lekciu: akonáhle zveríme moc nad definíciou a tvorbou peňazí centrálnej autorite, bude táto moc zneužitá. Od antických strieborných a zlatých mincí, cez pôvodný strieborný dolár, po moderný „dlhový dolár“ – vladár alebo štát svoju moc vždy využijú pre svoj prospech. Menová politika je snahou o vytvorenie peňažného perpetuum mobile – stroja, ktorý produkuje väčšie množstvo energie, než spotrebováva. V skutočnosti však inflácia bohatstvo iba prerozdeľuje od producentov k pánom peňazí. Fiat peniaze bez nadväznosti na zlato a striebro sú len 50 rokov trvajúcim experimentom, ktorý sa chýli ku koncu. „Máme možnosť vystúpiť z dejinného kolotoča peňažných podrazov a vziať peniaze do vlastných rúk. Máme možnosť zvoliť si Bitcoin.“

Pôvod a povaha štátu

V predchádzajúcich textoch sme sa pozerali na problematiku ľudského konania, časových preferencií a peňazí z „dlhšej a vyššej“ perspektívy. S pomocou analytického aparátu rakúskej školy ekonómie („vyššia“ perspektíva) a histórie („dlhšia“ perspektíva) začíname chápať, čo Bitcoin skutočne predstavuje: má potenciál odobrať peniaze z rúk štátu a navrátiť ich spoločnosti. A aby sme pochopili dôležitosť odluky peňazí a štátu, sa treba opäť z vyššej a dlhšej perspektívy pozrieť na štát.

S analýzou charakteru štátu nám pomôže Franz Oppenheimer, nemecký sociológ, ktorý roku 1908 publikoval útlu knižku The State: Its history and development viewed sociologically (Štát: jeho história a vývoj pohľadom sociológie). Podľa Oppenheimera sú romantické teórie o pôvode štátu ako inštitúcie na lepšiu politickú koordináciu v príkrom rozpore s historickou realitou. Prapôvod štátu totiž leží v jednoduchej dynamike medzi tromi základnými skupinami, ktoré sa ustanovili s rozmachom ľudstva po neolitickej revolúcii (~10 000 rokov pred Kristom): lovci, pastieri a poľnohospodári. Lovci a pastieri boli z povahy veci kočovníkmi, poľnohospodári viedli usadlý život. Lovci boli voči ostatným skupinám prevažne neutrálni (nemali od ostatných veľmi čo získať a sami neboli zaujímavým terčom); pastieri ale predstavovali prirodzeného predátora voči poľnohospodárom. Kým pastieri sú mobilní a zvyknutí na častý boj (tak voči iným pastierom, tak voči prírodným predátorom útočiacim na stáda), poľnohospodári sú ľahkým terčom – stále na rovnakom mieste a venujúci maximum energie svojej pôde.

i

„Príčinou vzniku všetkých štátov je kontrast medzi roľníkmi a pastiermi, medzi výrobcami a lúpežníkmi, medzi nížinami a prériami.“

Franz Oppenheimer

Dr. Franz Oppenheimer (1864 – 1943) bol vzdelaním medicínsky doktor. V 45 rokoch zmenil kariéru, keď získal titul PhD a začal sa venovať ekonomickej a sociologickej dráhe. Jeho najvplyvnejšou knihou je Štát, v ktorej predkladá teóriu vzniku štátu čoby vynúteného vzťahu, vznikajúceho na základe násilného podmanenia.

Oppenheimer z tejto počiatočnej dynamiky odvodzuje šesť fáz vzniku štátu:

1. Rabovanie: pastieri vykonávajú nájazdy na usadlých poľnohospodárov a okrádajú ich o potraviny, kožušiny, ženy a ďalšie zaujímavé artikle. Nájazdy sú charakteristické vypaľovaním dedín a podobnými kratochvíľami.
2. Vykorisťovanie: pastieri si po čase uvedomia, že poľnohospodári sú metaforickou husou znášajúcou zlaté vajcia. Namiesto jednorazového vyplienenia je pre pastierov výhodnejšie odobrať poľnohospodárom iba nadprodukciu a ponechať ich nažive. Aby tu však poľnohospodári boli aj pri ďalšom zbere, je potrebné ich ochrániť pred ďalšími skupinami nájazdníkov. Pastieri tak začínajú poľnohospodárov chrániť – nie z lásky, ale v rámci ochrany svojich záujmov.
3. Desiatky: odoberanie celej nadprodukcie je pre pastierov nákladné, pretože vyžaduje plné sledovanie a kontrolu jednotlivých poľnohospodárov. Stanovujú teda poľnohospodárom uniformnú daň či desiatky, jednoducho paušálnu platbu za ochranu. Pre poľnohospodárov je také usporiadanie takisto výhodnejšie, pretože im umožní ponechať si väčšiu časť produkcie, čo ich motivuje k ďalšiemu zvyšovaniu produktivity.
4. Okupácia: pre pastierov začína byť výhodné opustiť kočovný život a trvalo sa usadiť s poľnohospodármi.
5. Monopol: lordi (do ktorých sa usadení pastieri transformujú) si prisvojujú monopolné právo na výkon spravodlivosti na „svojom“ území. Lordi neradi vidia vzájomné rozpory a bojovky medzi jednotlivými dedinami (znižujú výnos), preto ich rozsudzujú sami a nastoľujú na území relatívny mier.
6. Štát: lordi vytvárajú mytológiu svojho rodu (typicky: právo vládnuť majú od Boha/bohov), ustanovujú dedičný titul k územiu a poddaným, tvoria hierarchické štruktúry k lepšiemu výberu daní.

Oppenheimerovú tézu o pôvodnom vzniku štátu môžeme jednoducho zhrnúť takto: v dávnej minulosti si silnejší kočovní pastieri podmanili slabších usadlých poľnohospodárov. Vzhľadom na to, že túžba po bezprácnom zisku bola medzi kočovníkmi univerzálna, sa toto usporiadanie nakoniec vzájomne vyplatilo (poľnohospodári potrebovali ochranu pred inými nájazdníkmi), a tak vznikol štát. Pôvodom štátu je násilné podmanenie a je to tak na všetkých kontinentoch, kam sa historici pozrú.

Okrem samotného pôvodu štátu je veľmi užitočným poznatkom Oppenheimerové delenie prostriedkov obživy do dvoch základných množín: ekonomické prostriedky a politické prostriedky. Ekonomické prostriedky sú pestovanie, výroba, obchod – produktívna činnosť predpokladajúca dobrovoľnú, vzájomne výhodnú spoluprácu ľudí. Politické prostriedky sú potom lúpež, podmanenie, vyberanie výpalného či daní. „Štát je organizácia politických prostriedkov,“ upozorňuje Oppenheimer.

A je ním po celú históriu ľudstva: politické prostriedky získavania obživy sa postupom času transformovali z prostého vyberania desiatkov na vytváranie výrobných a obchodných monopolov, výber rozličných daní a ciel, a konečne aj ovládnutie peňazí a využívanie „peňažného perpetuum mobile“ – centrálnej banky a fiat peňazí.

Nepleťme si však štát s nejakým abstraktným monštrom (či naopak spasiteľom). „Štát“ je jednoducho označením privilegovanej vrstvy, ktorá sa živí politickými prostriedkami a usiluje o udržanie svojho postavenia s pomocou mytológie (od božského mandátu po teórie spoločenskej zmluvy a pseudoekonomické úvahy o verejných statkoch) a v neposlednom rade aj násilia (ako hovorí ďalší sociológ Max Weber štát možno dobre definovať ako monopol na násilie). Štát sú konkrétni ľudia, ktorí majú svoje vlastné motivácie.

Motivácia a zodpovednosť v štátnych štruktúrach

Zastavme sa na chvíľku pri spomínaných motiváciách v rámci štátnych štruktúr. Pokiaľ má štát pod kontrolou určitý sektor ekonomiky, znamená to hneď dvojaký problém.

Po prvé, problém ekonomickej kalkulácie. Ako sme spomenuli už v článku o rakúskej škole ekonómie, štátna kontrola znamená absenciu trhových cien – ktoré sú cennými informačnými signálmi. Sektory pod štátnou kontrolou čelia problému „tápania v tme“ – politik a byrokrat jednoducho nemá ako zistiť, aká alokácia faktorov vzácnosti je optimálna. Preto sú komunistické krajiny a štátom ovládané odvetvia notoricky zaostalé.

Po druhé, problém motivácie politikov a byrokratov. Ako upozorňuje Ludwig von Mises v knihe Byrokracia, politici a úradníci sú, neprekvapivo, ľuďmi s vlastnými motiváciami. A povaha štátnych štruktúr a nimi poskytovaných služieb je taká, že politici a úradníci len málokedy nesú dlhodobé náklady svojich rozhodnutí. Sú však schopní si privlastniť krátkodobé výnosy, či už ide o hlasy voličov, dobre platené miesta, či zadné vrátka vo forme budúcich pozícií v regulovaných odvetviach (neslávne „revolving door“, napr. medzi finančnými regulátormi a veľkými bankami).

Skutočnosť, že motivácie štátnych predstaviteľov a zamestnancov nie sú vždy práve v súlade s verejným záujmom, nie je ani príliš kontroverzná či špecifická pre „okrajovú“ rakúsku školu ekonómie. Existuje celá špecifická odnož mainstreamovej ekonómie, ktorá sa skúmaním motivácií vo verejnom sektore zaoberá; ide o teóriu verejnej voľby a jej predstavitelia sú nositeľmi niekoľkých Nobelových cien za ekonómiu.

Prečo oddeľovať inštitúcie od štátu

Prejdime k otázke, prečo by sme mali usilovať o oddeľovanie rôznych spoločenských inštitúcií (medzi ktoré sa radia aj peniaze) od štátu. Okrem už uvedených dôvodov – problém ekonomickej kalkulácie a špecifické motivácie vykonávateľov moci – je dôležitá aj skutočnosť, že rozličné inštitúcie sú v priebehu histórie využívané na posilňovanie štátnej mytológie a ľahšie ovládanie obyvateľstva.

Inštitúcie ako cirkev, škola či médiá sú potenciálne veľmi silným nástrojom štátnej propagandy a nie je prekvapením, že totalitný štáty v týchto inštitúciách nepripustí žiadnu konkurenciu a súkromnú iniciatívu. V demokratických krajinách nemusí byť zneužiteľnosť týchto inštitúcií na štátnu propagandu tak očividná – problém však je už v samotnej možnosti ich skôr či neskôr zneužiť. Štátny vplyv na inštitúcie je ako nabitá zbraň, ktorá čaká len na správnu ruku, ktorej nositeľ sa nebude zdráhať stlačiť spúšť.

Štátna moc nad inštitúciou peňazí má veľmi špecifické prejavy. Neslúži na propagandu, ale na redistribúciu bohatstva – ako sme si ukázali v texte o monetárnej histórii, moc nad definíciou a tvorbou peňazí umožňuje jednoducho presúvať bohatstvo od produktívneho sektoru k pánom peňazí (štátu a finančnému sektoru), ide tak o typickú ukážku Oppenheimerových politických prostriedkov obživy.

Skrátka a dobre: štátny vplyv či priamo ovládanie rôznych spoločenských inštitúcií oslabuje spoločnosť a posilňuje štát. V priebehu histórie našťastie môžeme pozorovať jasný trend postupnej odluky inštitúcií od štátu.

Historické odluky inštitúcií od štátu

Aj napriek tomu, že štáty majú vďaka novým technológiám lepší prehľad nad spoločnosťou, môžeme byť optimistickí: dlhodobo štáty o moc prichádzajú. Peniaze sú poslednou veľkou inštitúciou, ktorá umožňuje kontrolu obyvateľstva a ekonomík – a ako si ukážeme nižšie, éra štátnych peňazí sa vlastnou zotrvačnosťou chýli ku koncu.

Najprv si však prejdime najviditeľnejšie príklady odluky inštitúcií a štátu. Uvidíme, že ľudstvo (najmä potom západná spoločnosť), urazilo obrí kus cesty v emancipácii človeka od štátu.

Náboženstvo

Odluka cirkvi a štátu je všeobecne známy termín, málokedy je však doceňovaný jej skutočný význam. Všetky civilizované krajiny podstúpili v rámci osvietenstva (17. – 18.stor.) oddelenie cirkevných inštitúcií od štátu. Dôležitosť tejto odluky nemožno dostatočne vyzdvihnúť. Ako sme si uviedli na začiatku tohto článku, lordi si postupom času vybudovali mytológiu, ktorá im dlhodobo napomohla k udržaniu svojho privilegovaného postavenia – a táto mytológia sa vždy odvíjala od božského mandátu.

Božský mandát môžeme vypozorovať v každej väčšej ríši histórie – od egyptských faraónov, cez čínske dynastie, japonských cisárov, inkských vladárov, až po európskych kráľov: všetci sa zaštítili svojím právom vládnuť, ktoré im prepožičal boh (či dokonca sami predstavovali stelesnenie boha).

Rozšírenosť božského mandátu naprieč históriou a geografiou napovedá, ako silným argumentom bol. Každá ľudská kultúra v histórii mala svoju vieru v nadprirodzeno a božský element; prepojenie politickej moci s nadprirodzenom bolo očividným riešením dlhodobej legitimity – s bohom sa jednoducho nediskutuje a keď si boh vybral faraóna/kráľa/cisára, kým je poddaný, aby sa pýtal prečo?

Ako každá moc nad inštitúciou bola aj táto samozrejme zneužívaná. Najznámejším príkladom je existencia španielskej inkvizície, ktorá bola aktívna v rokoch 1478 – 1834 a fungovala ako akési náboženské gestapo, likvidujúce nepohodlné a kritické živly. Samotná inkvizícia však nemala príliš veľký počet priamych obetí – ďaleko hrozivejšia je éra „decentralizovaných“ honov na čarodejnice, ktoré si vyžiadali okolo 50-tisíc obetí v krátkom období rokov 1580 – 1630.

K odluke cirkvi a štátu došlo následkom pôsobenia ekonomických zákonov. S postupným rastom ekonomickej špecializácie rástla dôležitosť miest, v ktorých bolo potrebných čoraz viac ľudí. Ekonomická migrácia vytrhla veľké množstvo ľudí z pazúrov mentálneho aj materiálneho otroctva: v mestách mali svoj nezávislý príjem, komunitu aj myšlienky. Nástup osvietenstva umocnený technologickou revolúciou potom postavil štátnu mytológiu na hlavu: pravým suverénom bol novo poddaný a mandát vládnuť pochádzal z ľudu, nie z nebies. Vládcovia museli na myšlienky osvietenstva s nechuťou pristúpiť, pretože sa stali od miest ekonomicky závislými: tvorba bohatstva sa presunula od vidieckych roľníkov k mestským remeselníkom, podnikateľom a ich zamestnancom.

i

„Mesto je priamym protikladom štátu. Kým podstatou štátu je rozvoj politických prostriedkov, podstatou mesta je rozvoj ekonomických prostriedkov. Od vzniku mesta tak možno väčšinu histórie vysvetliť stretom medzi mestom a štátom.“

Franz Oppenheimer

Dr. Franz Oppenheimer (1864 – 1943) bol vzdelaním medicínsky doktor. V 45 rokoch zmenil kariéru, keď získal titul PhD a začal sa venovať ekonomickej a sociologickej dráhe. Jeho najvplyvnejšou knihou je Štát, v ktorej predkladá teóriu vzniku štátu čoby vynúteného vzťahu, vznikajúceho na základe násilného podmanenia.

Postupné vymiznutie božského mandátu značne podkopalo legitimitu štátu samotného. V priebehu posledných dvoch storočí tak vznikajú nové obhajoby štátnej legitímnosti: národná identita, sociálna spravodlivosť, poskytovanie verejných statkov. Pomerne vzápätí sú všetky vyvrátené otrasnou realitou: experimenty s novým zmyslom štátu plodia svetové vojny, koncentračné tábory, gulagy, mizerné štátne služby a systematickú nerovnosť pred zákonom. Štát prechádza po odluke cirkvi zaslúženou krízou identity.

Vzdelanie

Hoci sa môže zdať, že vzdelanie je stále výsostnou doménou štátu, táto domnienka sa v posledných rokoch čoraz viac vzďaľuje realite. Je pravda, že vo väčšine krajín stále platí povinná školská dochádzka a veľká časť stredných a vysokých škôl je súčasťou štátneho školského systému. Avšak kto si chce po vychodenej škole skutočne udržať odbornosť a konkurencieschopnosť, tak sa vzdeláva s pomocou Youtube, Udemy, Khan Academy atď. Trend dokonca začína dochádzať tak ďaleko, že niektoré firmy už prestávajú trvať na formálnom vzdelaní – a požadujú skôr skutočné zručnosti. A koniec koncov: tento seriál o ekonómii a histórii peňazí si čítate na stránkach predajcu elektroniky :-).

Médiá

Médiá sú dobrým príkladom technologickej odluky inštitúcie od štátu. S rozvojom internetu začalo dochádzať k veľmi rýchlej disrupcii doterajších mediálnych domov (súkromných aj štátnych), ktoré boli so štátom priamo alebo nepriamo späté. Aj v krajinách, kde neboli médiá pod priamou štátnou kontrolou, bol v predinternetovej dobe problém s možnosťou ovplyvňovania médií. Príliš kritický pohľad na establishment mohol znamenať, že novinári z takto zameraného mediálneho domu neboli pozývaní na tlačové konferencie štátnych organizácií – v Spojených štátoch je napríklad dlhodobo problematické udeľovanie prístupov novinárom na tlačové konferencie Bieleho domu. Čím väčšiu moc má štát nad spoločnosťou a čím väčšia bariéra „vstupu na trh“ v médiách panuje, tým ľahšie sa môže štát venovať propagande.

Internet a na ňom vznikajúce blogy, sociálne siete a nezávislé servery ako sú Zerohedge, Wikileaks či The Intercept do značnej miery vytrhávajú médiá z mocenského vplyvu štátu.

Iste, noví hráči ako Facebook či Twitter sa tiež venujú politickej manipulácii. Zásadný rozdiel oproti starým mediálnym domom s monopolom na informácie je však v tom, že sociálne siete nemajú zďaleka tak isté, monolitické postavenie. Doterajšia história internetových služieb skôr poukazuje na to, že podiel na trhu je veľmi pominuteľný – a aj napriek aktuálny obrí podiel na trhu nemajú monopol na informácie. Navyše je veľmi pozitívny trend, že sa o samotnom zneužívaní postavenia seriózne hovorí – v skorších dobách boli kritici médií jednoducho označení za konšpiračných teoretikov.

Akokoľvek hrozivo môžu vyzerať správy a leaky o prepojení technologických gigantov so štátom, uvedomme si jednu vec: tieto firmy a ich forma príjmu s pomocou internetových reklám je tu iba 20 rokov – a už teraz ide o verejne známy problém, ktorý bude opäť riešený ďalšou disrupciou. Jednou z možných budúcností neštátnych médií sú spravodajské a sociálne servery financované streamovanými mikroplatbami, ktoré umožnia technologický stack LNP/BP.

Obchod a podnikanie

Posledných 200 rokov je úžasných a v ľudskej histórii úplne bezprecedentných. Po tisíce rokov žila väčšina ľudí v otrasnej chudobe. Potom sa zhruba v roku 1820 niečo zmenilo a ľudstvo nastúpilo na cestu, ktorá sa do tej doby zdala nemožná: výrazný rast populácie v kombinácii s výrazne klesajúcim pomerom ľudí žijúcich v absolútnej chudobe. Okolo roku 1800 žila na svete 1 miliarda ľudí a vyše 90 % čelilo chudobe. Dnes je na svete takmer 8 miliárd ľudí a chudobe čelí pod 10 %. Dnes tak paradoxne žije menší absolútny počet ľudí v chudobe, ako pred 200 rokmi – hoci je na svete osemkrát toľko ľudí!

Čo sa stalo po roku 1820? Citujme z knihy Pokrok od Johana Norberga: „V tej dobe sa v Európe začala rozbiehať priemyselná revolúcia. Najprv to tak bolo v Anglicku, krajine, kde sa podarilo znížiť mieru kontroly vlády nad ekonomikou a kde sa elity nesnažili brániť novým technológiám, ako tomu bolo v iných krajinách. (...) Do roku 1900 už bola miera extrémnej chudoby v Anglicku znížená o tri štvrtiny na približne desať percent. Nikdy predtým ľudstvo nič také nezažilo.“

Čo sa teda stalo po roku 1820? Sloboda: odluka výroby a obchodu od štátu. Ľudia majú k dispozícii jeden úžasný nástroj, ktorý ekonóm Julian Simon označuje za ultimate resource; ľudia majú k dispozícii svoju myseľ. Slobodná myseľ dokáže zázraky: vytvárať technológie, ktoré „nemožno odlíšiť od mágie“ (A. C. Clarke). Trh za pomoci cenového mechanizmu potom dokáže skoordinovať milióny myslí, vďaka čomu sú ľudia schopní behom krátkeho času vyriešiť skôr neriešiteľné. Výsledkom je enormná prosperita a z historického pohľadu takmer raj na Zemi.

A skvelé je, že zo vznikajúceho bohatstva ťažia všetci – a tí najchudobnejší najviac. Opäť Norberg: „Od roku 1950 sa indické HDP na osobu zvýšilo päťkrát, japonské jedenásťkrát a čínske takmer dvadsaťkrát. (...) Takmer deväť z desiatich Číňanov žilo v roku 1981 v extrémnej chudobe. Dnes tak žije len jeden z desiatich.“

Silným príkladom efektu odluky výroby a obchodu od štátu je India. Roku 1991 bola India v silnej kríze spôsobenej dekádami štátneho plánovania. Norberg: „Počas tejto krízy sa v parlamente postavil minister financií Singh a citoval romantika z devätnásteho storočia Victora Huga: „Nič nie je silnejšie ako idea, ktorej čas nastal.“ Tu bola ona idea zbaviť sa protekcionizmu a plánovanej ekonomiky, ktorá Indiu udržiavala v chudobe od vyhlásenia nezávislosti v roku 1947. Udeľovanie licencií na podnikanie bolo zrušené, colné bariéry odstránené a Indovia získali oveľa viac slobody zakladať nové podniky a konkurovať existujúcim monopolom. Vývoj, ktorý bol známy ako „Indická miera rastu“ – miera rastu nižšia ako rast populácie – je minulosťou. Od týchto reforiem sa priemerné príjmy zvyšujú o 7,5 percenta ročne – zdvojnásobia sa počas desiatich rokov.“

V niektorých krajinách môžeme čas od času pozorovať návrat k historickému štandardu v podobe mocenskej kontroly nad výrobou a obchodom – a výsledkom býva aj historický štandard v podobe chudoby, hladu a špiny. Socializmus je barbarská myšlienka. Nefunguje v žiadnom odvetví, kde je aplikovaný.

Socializmus nefunguje ani v oblasti peňazí. Narušuje cenové signály, prerozdeľuje prácne vytvárané bohatstvo, demotivuje od produkcie. Centrálne bankovníctvo a fiat sú obdobne zhubné, ako sovietsky Gosplan.

Vplyvy peňažného socializmu

„Dnešný bankový systém je oveľa bližšie socialistickému usporiadaniu, než trhovému“ – takto bez rukavičiek popisuje realitu Jesús Huerta de Soto, autor knihy Peniaze, banky a hospodárske krízy. Dôvody na takéto zhodnotenie sú nasledovné – a sú platné vo všetkých krajinách sveta:

1. Na vrchole bankového systému stojí štátny monopol na štátom definované peniaze
2. Štát udeľuje bankám privilégium tvoriť nové peniaze na základe dlhu
3. Celý bankový systém riadi jedna štátna plánovacia inštitúcia – centrálna banka
4. Prípadné straty sú v maximálnej možnej miere socializované, a to s pomocou bailoutov, programov kvantitatívnych a kvalitatívnych uvoľňovaní, a v neposlednom rade takmer neobmedzeným poskytovaním likvidity zo strany centrálnej banky
5. Intervencie v prípade krízy sú arbitrárne, krátkozraké a spravidla porušujúce dlhodobé princípy opatrnosti v mene krátkodobej stabilizácie

Inými slovami, peňažný a bankový socializmus má rovnaké sprievodné znaky, ako socializmus v akomkoľvek inom odvetví: netrhové prostredie a snaha o centrálne plánovanie produkujú neuspokojivé výsledky, ktoré sú následne zaplátané ďalšími a ďalšími zásahmi. Avšak zatiaľ čo v prípade štátnej výroby automobilov či potravín je mizerná kvalita zrejmá na prvý pohľad, v prípade peňazí je ničivý dopad socialistického usporiadania menej viditeľný.

Hlavným dôsledkom peňažného socializmu je systematický presun zdrojov od spoločnosti k štátu a finančnému sektoru. Štát tak získava viac prostriedkov, než by mal z prostého zdanenia, a finančný sektor bohatne na úkor iných sektorov ekonomiky. Onen systematický presun zdrojov prebieha dvomi hlavnými spôsobmi.

Po prvé, fiat peniaze tvorené na základe dlhu zaisťujú trvalý a neobmedzený dopyt po štátnych dlhopisoch. Je pritom pomerne jedno, či dlhopisy nakupuje priamo centrálna banka či komerčné banky. Vďaka tomu, že tvorba peňazí nie je už desiatky rokov obmedzená žiadnym vzácnym krytím ako bolo zlato, môže si byť vláda istá tým, že po jej dlhu bude na „trhu“ vždy existovať neobmedzený dopyt.

Kvantitatívne uvoľňovanie je dobrým príkladom postupnej erózie definícií a záruk ohľadom kvality štátnych peňazí. Rovnako ako vladári v antickom Ríme, aj dnešní centrálni bankári nie sú schopní dlhodobo udržať peniaze nezľahčené. Kvantitatívne uvoľňovanie malo byť v roku 2008 jednorazovým programom vo výške 600 miliárd dolárov. Ako vidíme na grafe vyššie, tento sľub bol ihneď porušený (výkup dosiahol 2× väčších hodnôt) a nasledovaný ďalšími a ďalšími kolesami priamych nákupov cenných papierov centrálnou bankou. Momentálna vlna kvantitatívneho uvoľňovania čoskoro presiahne všetky predchádzajúce kolá. Hlavným nakupovaným cenným papierom sú samozrejme štátne dlhopisy – a nenakupuje len americký Fed, nakupujú všetky významné centrálne banky sveta. V princípe ide o poskytovanie neobmedzených prostriedkov vláde – prostriedkov, ktoré sú novo vytvorené a ich kúpna sila sa odvíja od adekvátneho úbytku kúpnej sily ostatných držiteľov.

Po druhé, politika inflačného cielenia je šikovný spôsob, ako prerozdeliť dodatočnú kúpnu silu tvorenú rastom produktivity. S postupným rastom produktivity je možné vyrábať väčšie množstvo kvalitnejších výrobkov a v konkurenčnom prostredí (bez regulačných bariér na vstup do odvetvia) je nevyhnutným dôsledkom pokles cien. Dobrým príkladom tohto procesu je elektronika: v dlhom období pozorujeme čoraz výkonnejšie a kvalitnejšie zariadenia, ktoré sú čím ďalej dostupnejšie. A čo je najlepšie: trvale klesajúce ceny nespôsobujú výrobcom problém, pretože vplyvom zefektívňovania výrobných postupov klesajú náklady ešte rýchlejšie, ako predajné ceny.

Tento efekt nie je ničím špecifickým pri elektronike; k postupnému poklesu cien vplyvom vyššej produktivity dochádza v každom odvetví, v ktorom sa investuje a panuje v ňom konkurenčné prostredie.

Väčšina svetovo významných centrálnych bánk pracuje s inflačným cieľom vo výške 2 % – požiadavkou je, aby typizovaný spotrebný kôš vzrástol na cene v priemere o dve percentá ročne. Ak však v rovnakom období má dôjsť k prirodzenému poklesu cien vo výške troch percent (iba ilustratívny príklad), potom sú spotrebitelia ochudobnení celkovo o päť percent kúpnej sily. Namiesto toho, aby zaplatili za určitý tovar 3,5 €, tak zaplatia 4,3 €. Namiesto toho, aby mohli ľudia 0,11 € ušetriť, musia o 0,08 € viac zaplatiť. Toto je veľmi dôležitý aspekt škodlivosti umelej inflácie: hoci nominálna inflácia okolo 0 % sa môže zdať byť neškodná, dôležitý je rozdiel medzi prirodzeným cenovým vývojom a nominálnou infláciou. Spoločnosť prichádza ďaleko o viac, než je nominálna inflácia, pretože je ochudobnená o prirodzený rast kúpnej sily.

Vysvetlili sme si, akým spôsobom dochádza v rámci peňažného socializmu k redistribúcii kúpnej sily. Teraz sa pozrime, čo taký presun kúpnej sily umožňuje.

Predovšetkým moc nad peniazmi umožňuje štátu získavať oveľa viac prostriedkov, než akým by disponoval prostým zdanením a predajom dlhopisov na voľnom trhu (t.j. bez kupcov, ktorí majú privilégium si peniaze tvoriť; a často aj povinnosť štátne dlhopisy kupovať). To si môžeme jednoducho ilustrovať na príklade amerického federálneho rozpočtu:

Na tejto infografike sú pre nás podstatné iba dva údaje: celková výška príjmov a celková výška výdavkov. Kým príjmy činia 3,5 bilióna dolárov, výdavky činia 4,4 bilióna. Rozdiel, čiže deficit, činí 25 % – vláda si musí na štvrtinu svojich výdavkov požičať, a to každým rokom (za posledných 50 rokov bol iba 5 rokov rozpočet v prebytku). Nenechajme sa zmiasť tým, že sú ako v tejto infografike, tak aj v médiách štátne príjmy a výdavky vzťahované k HDP – to je úplne irelevantné. Relevantné sú príjmy a výdavky danej entity – v rámci bytového domu tiež nevzťahujete príjmy a výdavky svojej domácnosti k „produktu“ celého domu, ale k produktu svojej domácnosti.

Peňažný socializmus tak umožňuje kryť výrazné percento výdavkov bez toho, aby vláda musela prikročiť k nepopulárnemu zvyšovaniu daní. Táto skutočnosť samozrejme nie je nič špecifická pre Spojené štáty.

Ďalším dopadom je skutočnosť, že daňoví poplatníci sa postupne dostávajú do vyšších nominálnych príjmových úrovní. Následkom inflačného cielenia sa tak človek môže ocitnúť v príjmovej úrovni s vyššou mierou zdanenia, a to bez toho, aby zaznamenal skutočný rast kúpnej sily. To platí v každej krajine, kde existuje progresívna daň z príjmu (či už formou vyššieho percentuálneho zdanenia po dosiahnutí určitej príjmovej hranice, či formou fixnej zľavy na dani).

Čo ale štát s peniazmi robí? Samozrejme prevádzkuje a financuje mnoho vecí, ktoré sú prínosné: zdravotníctvo, školstvo, infraštruktúra, peniaze. Ponechajme teraz bokom skutočnosť, že kvalita služieb v týchto odvetviach je často podpriemerná a postupom času čoraz viac suplovaná súkromnými iniciatívami – štátni zamestnanci, ako sme si ukázali v texte vyššie, bohužiaľ nečelia prostrediu, ktoré by ich motivovalo k uspokojovaniu zákazníka, ako skôr úradného šimla. Ďaleko horším dôsledkom rozbujnených štátnych výdavkov sú však skôr „služby“, ktoré by na trhu nevznikli, pretože by po nich v slobodnej spoločnosti neexistoval dopyt:

• Vojny „za demokraciu“ – vojny vo Vietname, Afganistane a Iraku sú len tri najznámejšie prípady z veľkého množstva nezmyselných vojnových výprav, ktorých sa Spojené štáty v posledných 50 rokoch zúčastnili a konflikt eskalovali do takmer úplnej deštrukcie danej krajiny. Obranná vojna je jedna vec; vojnová výprava s vágnym (či priamo vylhaným) zdôvodnením je vec druhá – a do značnej miery umožnená politikou takmer neobmedzených zdrojov, ktoré má americká vláda vďaka výnimočnému postaveniu amerického dolára čoby svetovej rezervnej meny k dispozícii.
• Vojna proti drogám – program spustený v Spojených štátoch v roku 1971 je čím ďalej častejšie uznávaný ako úplné zlyhanie v naplnení pôvodných zámerov. Spojené štáty majú svetovo najvyšší podiel väzňov na populáciu – a väčšina z nich je zatvorená za držanie a obchod ľahkých drog ako je marihuana, ktorá je v posledných rokoch postupne legalizovaná. Obdobne ako alkoholová prohibícia, aj drogová prohibícia produkuje presne opačný výsledok, než aký bol zámer: zvýšenie kriminality a závislosti.
• Vojna proti chudobe – podľa amerického ekonóma Thomasa Sowella je vojna proti chudobe hlavnou príčinou postupného vytvorenia get v amerických mestách; sociálny štát je, obdobne ako vojna proti drogám, programom vzniknutým v 70.rokoch, po nástupe systému čistých fiat peňazí, ktorý umožnil explóziu štátnych výdavkov; odporúčam vzhliadnutie rozhovoru s Thomasom Sowellom na Youtube (najmä po 21. minúte), kde devastujúce dôsledky sociálneho štátu vysvetľuje.

Peňažný socializmus narušuje zodpovednosť štátnych činiteľov voči daňovým poplatníkom, výrazne navyšuje štátny rozpočet a umožňuje financovanie pochybných programov, ktoré slúžia skôr na uspokojenie ega a získanie krátkodobých politických bodov, hoci v spoločnosti majú dlhodobo devastujúce dôsledky.

A teraz: myslíte, že sa v budúcnosti niečo zásadne zmení? Iba v zmysle ďalšieho pritvrdenia nastúpeného trendu. Populárna začína totiž byť Moderná monetárna teória (MMT) vraviaca, že štát disponujúci centrálnou bankou by mal prestať brať akékoľvek ohľady na výšky deficitu a dlhu, pretože všetky výdavky môže uhradiť s pomocou inflácie. V princípe ide o monetárnu politiku Zimbabwe – s tým rozdielom, že pri aplikácii na americký dolár hrá zástancom teórie do kariet skutočnosť, že dolár je svetovou rezervnou menou, pre ktorú až donedávna neexistovala konkurencia..

Zlato alebo Bitcoin?

Libertariáni a rakúski ekonómovia zvestovali koniec peňažného socializmu dlhé desiatky rokov. Väčšina z nich vždy hovorila o návrate ku „zvučným peniazom“ (sound money) vo forme zlata. Zlato bolo peniazmi po väčšine ľudskej histórie – a má takmer dokonalé peňažné vlastnosti.

Satoshi však v roku 2009 objavil niečo, čo nikto nečakal: potenciálne peniaze s ešte lepšími vlastnosťami, než má zlato. Oproti zlatu má totiž bitcoin dve unikátne vlastnosti: je absolútne vzácny a zároveň nehmotný. Obe vlastnosti z neho robia veľmi zaujímavého kandidáta na budúce peniaze ľudstva; najmä pokiaľ majú neštátne peniaze vskutku zostať neštátnymi.

Absolútna vzácnosť v praxi znamená, že vyšší dopyt nezvyšuje objem vyťažených peňažných jednotiek. Pri drahých kovoch (ktoré absolútnu vzácnosť nemajú) je v histórii možné pozorovať nasledujúci mechanizmus vyrovnávania dopytu a ponuky:

V prípade Bitcoin je však mechanizmus nasledujúci:

V prípade drahých kovov vedie vyšší dopyt k väčšiemu prísunu nového kovu na trh; ponuka tu funguje ako regulátor rastu ceny a zlato a striebro si tak držia viac-menej stabilnú kúpnu silu (ktorá dlhodobo mierne rastie z titulu prirodzeného poklesu cien pri raste produktivity).

Bitcoin má v protokole zabudované maximálne množstvo jednotiek v obehu: ide o 2,1 biliardy satoshi, čiže 21 miliónov celých bitcoinov. Zvýšený dopyt po peniazoch tak pri bitcoine nevyvoláva prísun nových satoshi na trh, ale prispôsobenie bezpečnosti siete (vyššia celková kúpna sila bitcoinu vyžaduje adekvátne zabezpečenie transakcií – tzv. security budget).

Pri postupnej odluke peňazí od štátu možno teda očakávať, že cena za satoshi naďalej porastie, pretože to je jediný mechanizmus, ktorý v prípade bitcoinu vyrovnáva dopyt po peniazoch a ich ponuku na trhu (existujúci držitelia musia byť zlákaní ponukou dostatočne vysokej kúpnej sily, keďže ťažiari nemôžu na trh dodať viac).

Neznamená to ale, že bitcoin sú obdobne zlé peniaze ako fiat, iba s opačným znamienkom? Nie, pretože výrazne rastúca kúpna sila satoshi je iba dočasným javom. Ide o efekt tzv. Greshamovho zákona. Tento zákon, pôvodne popisujúci správanie zlata a striebra v kontexte vládneho bimetalismu, možno pre prípady bitcoinu a fiatu popísať nasledovne:

V situácii, keď má človek k dispozícii príjem vo fiat peniazoch (ktorých kúpna sila dlhodobo klesá) a možnosť sporenia v bitcoine (ktorého kúpna sila dlhodobo rastie), je racionálne sťahovať bitcoin z obehu v rámci dlhodobých úspor a na bežnú spotrebu používať fiat.

Efekt Greshamovho zákona jednoducho hovorí, že bitcoin sa bude voči fiatu zhodnocovať až do doby, kedy bude príjem v bitcoine prirodzeným javom. Je pravdepodobné, že v tom čase už fiat peniaze nebudú existovať (či budú okrajovou záležitosťou zaostalých krajín) a porovnávanie kúpnej sily s fiatom už nebude mať význam; význam bude mať porovnávanie kúpnej sily voči statkom bežnej spotreby. Efekt Greshamovho zákona tak už pominie a dominantným efektom bude dlhodobý rast kúpnej sily z titulu rastu produktivity (v rade jednotiek percent ročne).

Trh s úvermi a dve fázy odluky

Medzi niektorými ekonómami občas zaznieva námietka, že bitcoin nedokáže plniť plnohodnotnú funkciu peňazí, pretože nad ním nie je možné vystavať trh s úvermi. Údajný problém spočíva v tom, že vo zhodnocujúcich sa peniazoch nebude chcieť nikto dlhovať, pretože náklad takéhoto úveru bude veľmi vysoký – vypožičať si 10 miliónov satoshi v prípade, že sa satoshi zhodnocuje o 20 % ročne, je čírym šialenstvom. Ekonomika s bitcoinovými peniazmi teda bude ekonomikou permanentnej recesie – žiadne úvery, žiadne investície, vysoká nezamestnanosť a privilegovaná vrstva neustále bohatnúcich hodlerov, smejúcich sa zo svojich Citadel.

Takáto domnienka však vyplýva z nepochopenia dvoch fáz odluky štátu a peňazí. Skokové a nepredvídateľné zhodnocovanie satoshi je záležitosťou prvej fázy, v ktorej platí Greshamov zákon. Rovnako ako je v tejto fáze neracionálne satoshi utrácať za statky bežnej spotreby, je neracionálne si v satoshi požičiavať a dlhovať. Prvú fázu odluky štátu a peňazí možno charakterizovať ako fázu objavovania a rebalancie: ľudstvo postupne prichádza na fakt, že existuje nová forma peňazí s lepšími vlastnosťami než fiat peniaze a drahé kovy a následne rebalancuje svoje úspory do nových peňazí. Je pochopiteľné, že táto fáza trvá dlhú dobu – bitcoin bol spočiatku novou, experimentálnou technológiou s neistými rizikami. Až s pribúdajúcimi rokmi dostávame lepšie povedomie o tom, ako s touto technológiou zaobchádzať, aké sú jej skutočné riziká a nakoľko je možné dlhodobo veriť nemeniteľnosti monetárnej politiky.

Až v ďalšej fáze – po skončení fázy objavovania a rebalancie – môže bitcoin začať slúžiť k plneniu ďalších peňažných funkcií, ako je sprostredkovanie trhu s úvermi. A v tejto fáze nebude správanie bitcoinu príliš rozdielne od správania drahých kovov; jediným rozdielom je, že pri drahých kovoch je rast kúpnej sily z titulu rastu produktivity čiastočne potlačovaný flexibilnou ponukou, ktorá však môže spôsobovať aj výrazné šoky: príkladom je vysoká strieborná inflácia v Španielsku 16. storočia či kalifornská zlatá horúčka.

Je však nutné uznať, že oproti súčasnosti by bol trh s úvermi pravdepodobne značne umiernený. O čo menšiu úlohu by hrali úvery, o to väčšie by však hralo financovanie investičných zámerov s pomocou úspor (ktoré sa v prostredí bitcoinových peňazí oplatí budovať, pretože sa dlhodobo zhodnocujú tempom rastu produktivity). Je tiež pravdepodobné, že namiesto požičiavania podnikateľom by investori požadovali za svoje satoshi podiel – precedensom takého nastavenia je koniec koncov pomerne rozšírené „islamské bankovníctvo“, kde namiesto úročených pôžičiek fungujú nákupy podielov.

Pálčivou otázkou v kontexte trhu s úvermi je: vzniknú bitcoinové banky? Hal Finney ich vznik predvídal už v roku 2010 a je pravda, že mu vývoj dáva do určitej miery za pravdu – platformy ako BlockFi či Coinbase sú de facto bitcoinovými bankami, pretože transakcie v nich prebiehajú mimo bitcoinový blockchain a nemôžeme si byť istí, že nevykonávajú politiku frakčných rezerv (t. j. že nepredávajú či nepožičiavajú viac bitcoinov, než majú skutočne v držbe).

Z Finneyho komentára vyplýva, že očakával problém v škálovateľnosti transakcií, ktorý mali riešiť práve bitcoinové banky. V tomto sa našťastie mýlil, pretože vývojári Joseph Poon a Thaddeus Dryja prišli v roku 2016 s riešením Lightning Network, ktoré sa v nasledujúcich rokoch značne rozvinulo a v čase písania článku je už dobre využiteľné. Bitcoinové banky teda nie sú ku škálovaniu platieb potrebné – a vzhľadom na nehmotné povahy bitcoinu nie sú potrebné ani k bezpečnej úschove väčšieho množstva bitcoinu.

Výhody bitcoinu voči zlatu spočívajú teda v:

• Absolútna vzácnosť a súvisiaci silný efekt Greshamovho zákona v prvej fáze odluky. Výsledné zhodnocovanie bitcoinu voči fiat menám ho robí veľmi atraktívnym, podľa niektorých je práve dlhodobo rastúca cena bitcoinu jeho prirodzeným marketingom. Občas sa o tomto efekte (skôr ironicky) hovorí ako o NGU – Number go up.
• Nehmotná povaha bitcoinu je veľmi dobrou ochranou proti snahám o štátne ovládnutie. Oproti zlatu môžeme bitcoin využívať na elektronický prevod po celom svete, bez najmenšej straty suverenity.

Jednou zásadnou nevýhodou Bitcoinu voči zlatu je tzv. Lindy effect – nie je zatiaľ dostatočne overený históriou. Zlato má za sebou tisíce rokov, bitcoin iba jednu dekádu. Svet sa však v mnohých ohľadoch zrýchľuje a je možné, že jedna ďalšia dekáda bude dostatočná na potvrdenie bitcoinu čoby najlepšieho možného pokračovateľa monetárnej histórie.

Bitcoinizácia: budúcnosť monetárnej histórie

Nástup bitcoinu čoby nových peňazí býva občas popisovaný termínom hyperbitcoinizácia. Termín je odvodený od hyperinflácia: jednej zo záverečných fáz štátnej monetárnej politiky. Bitcoinizácia však „hyper“ byť nemusí, obdobne ako úpadok fiatu nemusí byť sprevádzaný devastujúcim rastom spotrebných cien (ako sme si uviedli, alternatívami sú deflačný kolaps či znárodnenie ekonomiky).

Ak sa pozrieme do histórie menových usporiadaní dvadsiateho storočia, má bitcoinizácia svoju predlohu v tzv. dolarizácii, keď krajina adoptuje ako svoju menu americký dolár. Dolarizácia môže byť oficiálna (napr. Panama), či neoficiálna (Bielorusko, Venezuela, Argentína a ďalšie krajiny trpiace vysokou infláciou, kde bežní ľudia začnú šetriť a počítať v dolároch). Dolár však má dvojaký problém, ktorý je s postupom času čoraz horúcejší: je subjektom kapitálových kontrol a vo svete fiatu je len jednookým medzi slepými. Je pravdepodobné, že s rozširujúcim sa povedomím o bitcoine a upadajúcou kvalitou doláru tak začne dolarizáciu nahrádzať bitcoinizácia. Okrem ochrany kúpnej sily má pre ľudí v rozvojových krajinách výhodu aj v tom, že umožňuje bezhotovostný platobný styk: neoficiálne dolarizované krajiny sú totiž spravidla dolarizované iba hotovostne, nákupy na internete sú pre obyvateľstvo nedostupné.

Bitcoinizácia bude v priebehu nasledujúcej dekády prebiehať formou postupného prerastania bitcoinu do ekonomických aktivít – úspor, miezd, platobného styku. Nie je vôbec potrebné, aby bola bitcoinizácia akokoľvek oficiálne posvätená – naopak, odluka inštitúcie od štátu prichádza vždy odspodu. O bitcoinizácii sa rozhodnú samotní ľudia a ich firmy sami, akonáhle podstatu bitcoinu čoby nových peňazí pochopia, naučia sa s nimi bezpečne pracovať a prijmú, že krátkodobá volatilita je akceptovateľnou cenou za dlhodobo pozitívny efekt Greshamovho zákona a ďalších vlastností (necenzurovateľnosť, zložitá konfiškácia, obchádzanie kapitálových kontrol).

Pre firmy, ktoré sa rozhodujú so svojimi voľnými prostriedkami prejsť do bitcoinu, bude postupom času ďalším logickým krokom využívanie bitcoinu vo svojom dodávateľskom reťazci a pri výplate miezd zamestnancom. Tento krok však môže prísť až za dlhú dobu, pretože v prvej fáze bitcoinizácie je stále silný efekt Greshamovho zákona, ktorý od využívania bitcoinu v platobných funkciách odrádza (predpokladané vysoké budúce zhodnotenie predstavuje vysoký náklad príležitosti).

DCA: renesancia úspor

Logickým prvým krokom osobnej bitcoinizácie sú úspory. Úspory sú dnes polozabudnutou funkciou kvalitných peňazí: prosté odkladanie peňazí „pod matrac“, t. j. bez rizika krachu protistrany či finančnej straty, akej sebou nesú bankové vklady či investície do akcií, dlhopisov a všemožných fondov. Bankové vklady dnes ani nepokrývajú oficiálnu infláciu, úspory tak stratili zmysel – namiesto konzervatívneho plánovania na budúcnosť evokujú smutný obrázok starenky, ktorá po desaťročiach skromného života zisťuje, že jej peniaze majú sotva desatinnú hodnotu. Bitcoin v rámci stratégie DCA navracia úsporám svoj zmysel a kladie nepríjemnú otázku: prečo celý život odvádzame nemalú časť príjmu v rámci „sociálneho poistenia“ – keď vlastne nikto netuší, akú nakoniec budeme mať reálnu starobnú penziu?

V rámci bitcoinizácie úspor je potrebné zbaviť sa mentálneho bloku v podobe „syndrómu zmeškaného vlaku“ – je zbytočné byť v depresiách z toho, že sme bitcoin nekupovali pred rokmi za pár dolárov. Akokoľvek to dnes znie mnohým šialene, v spätnom pohľade možno pochopíme, že pri bitcoine vôbec nešlo o to, koľko dolárov na ňom ktorý špekulant zarobil v prvej fáze – keďže sa doláre nakoniec ukázali ako bezcenné. Je možné, že trpezlivý „stacker“ s nízkymi časovými preferenciami tak nakoniec ochráni a získa oveľa viac kúpnej sily, než kdejaká pýšiaca „veľryba“ so stovkami lacno získaných bitcoinov (ktoré však predá pri „moon“ fiatovej cenovke). A konečne, pokiaľ sa stane bitcoin vskutku globálnymi peniazmi, potom nebude v pravom slova zmysle „neskoro“ pre nikoho, kto na bitcoin prejde. Efekt zvyšovania kúpnej sily bude síce po vyčerpaní Greshamovho zákona nižší, stále ale bude v platnosti z titulu rastúcej produktivity.

Nečakaná odluka

Každá historická odluka inštitúcie od štátu musela byť pre väčšinu ľudí nepredstaviteľná a úplne heretická. V predvečer odluky poukazovali zaiste mnohí na skutočnosť, že daná inštitúcia bola so štátom spätá po celú doterajšiu históriu a len štátna benevolencia a expertné vedenie umožňuje inštitúcii vôbec existovať a chráni spoločnosť pred úpadkom do anarchistického chaosu. Tak je to aj dnes s peniazmi. Odluku peňazí od štátu dnes nikto nečaká, hoci spätne bude očividná a nevyhnutná.

Je možné, že z pádu dolára bude obviňovaný bitcoin a jeho držitelia budú démonizovaní, podobne ako tomu bolo v 30. rokoch s držiteľmi zlata. Bitcoin však nemôže spôsobiť pád dolára – pokiaľ dolár skutočne skolabuje, bude na vine samotná povaha fiat peňazí. Nezabúdajme, že čistý fiat bez nadväznosti na zlato je záležitosťou len posledných päťdesiatich rokov, počas ktorých je monetárna politika čím ďalej extrémnejšia a vymykajúca sa akýmkoľvek doterajším ekonomickým odporúčaniam (naopak musia byť narýchlo vymyslené nové ekonomické teórie, ako je MMT). Bitcoin tak v prípade pádu dolára iba zaplní vzniknuté vákuum.

Odluka štátu a peňazí bude v spätnom pohľade vnímaná ako prejav civilizovanosti porovnateľný s predošlými odlukami cirkvi, médií, vzdelania a obchodu. Bitcoinizácia je, slovami Nica Cartera , tou najnežnejšou revolúciou. Nevyžaduje davy v uliciach, politické kampane, či ozbrojené konflikty. Pre väčšinu ľudí nevyžaduje ani hlboké chápanie ekonómie, histórie či technológie – o atraktívnosť bitcoinizácie sa postará čím ďalej viditeľnejší efekt Greshamovho zákona. Spoločnosť fungujúca na bitcoine nebude utópiou, urobí však ďalší dôležitý krok od primitívneho mocenského usporiadania k prosperujúcej civilizácii.

Josef Tětek

Josef Tětek je členom správnej rady Liberálneho inštitútu, kryptomenám sa aktívne venuje od roku 2015 (publikácia na Finmag.cz, BTCtip.cz). Do budúcnosti vidí najväčší potenciál v Lightning Network, cross-blockchainových riešeniach a decentralizovaných burzách. @KryptoJoseph na Twitteri.