Walkmany a vojny o hlasitosť

Walkmany a vojny o hlasitosť – OBSAH

1. Kazetové magnetofóny ponúkli nárast kvality
2. Kazety ponúkli ľahké kopírovanie
3. Na scénu prichádza walkman

Kazetové magnetofóny ponúkli nárast kvality

Už v päťdesiatych rokoch sa objavujú kotúčové magnetofóny, ktoré dovoľovali štvorstopový záznam, teda buď dve stereo stopy, alebo štyri mono stopy. Pásku nebolo nutné otáčať, kotúčové magnetofóny bežne dovoľovali prevádzku jedným alebo druhým smerom. Pásky boli rôzne široké, pričom profesionálne polpalcové až dvojpalcové modely dovoľovali používať až dvadsaťštyri stopy, a teda nahrávať každý nástroj v kapele jeho vlastnom mikrofónom.

Pásky ponúkali radikálne vyššie kapacity – a vznikol celý rad systémov, ktoré na pásku dokázali uložiť až nečakané objemy dát. Špirálový (helikálny) záznam sa používal na záznam videa, s mnohostopovým záznamom sa stretneme aj v prípade moderných vysokokapacitných páskových mechaník LTO (Linear Tape-Open), stále používaných v datacentrách.

S tým, ako sa zvyšovala kvalita pások, sa otváral priestor aj pre kompaktnejšie záznamové zariadenia. V roku 1963 Philips uviedol kompaktnú kazetu (MC, Music Casette), ktorá dovoľovala ľahšiu manipuláciu s páskou. Predávali sa pásky nahrané aj prázdne, na ktoré si ľudia mohli nahrávať svoju vlastnú hudbu – a pomerne rýchlo sa okrem obyčajných magnetofónov objavili aj dvojité – dvojčatá, ktoré dovoľovali ľahké kopírovanie z kazety na kazetu.

Kazety ponúkli ľahké kopírovanie

Zatiaľ čo predtým bolo kopírovanie hudby pomerne komplikované, zrazu to šlo ľahko – a vďaka rastúcej kvalite zariadenia sa v osemdesiatych rokoch objavili aj prehrávače schopné kopírovať dvojitou rýchlosťou (high speed dubbing). Zatiaľ čo gramofónové dosky boli fenoménom audiofilov, z pások sa stalo médium pre každého. Zostávalo dobyť poslednú métu – urobiť kompaktný prenosný prehrávač.

Na scénu prichádza walkman

V roku 1979 prináša Sony kompaktný prehrávač audiokaziet, ktorý ponúkol prevádzku na dve tužkové batérie – Sony Walkman TPS-L2. Inovatívny stroj dovolil pripojenie dvoch slúchadiel, čím otvoril prekvapivý problém – v tom čase nebolo veľa dobre akusticky izolovaných nízkoimpendačných slúchadiel vhodných na použitie s batériovými prístrojmi. A zlá izolácia pri použití v hlučnom prostredí viedla k tomu, že začali preteky o hlasnú reprodukciu, ktorú poznáme ako loudness wars.

Loudness wars

Dôvod, prečo mnoho audiofilov miluje dosky zo 60. a 70. rokov, spočíva v tom, že boli masterované pre veľké systémy s výkonnými zosilňovačmi – boli masterované na dynamický rozsah. S tým, ako sa rozširovali kazetové prehrávače, ale začali vydavatelia zvyšovať úroveň hlasitosti nahrávok s tým, že naozaj hlasné pasáže sa orezávali, aby celková hlasitosť nahrávky bola vyššia. Tým došlo k zníženiu dynamického rozsahu nahrávky, čo sa nepekne podpísalo na kvalite nahrávok.

V osemdesiatych rokoch tak začal vznikať koncept „akusticky prijateľného audia“, ktoré nebolo ideálne na domáce počúvanie, ale na počúvanie na ulici bohato stačilo – a práve tu sa začala presadzovať psychoakustika, ktorá ponúkla stratovú kompresiu, razantný zásah do kvality audia, ktoré ale vyžadovalo oveľa menej úložného priestoru a ktoré nám prinieslo prvú generáciu digitálnych prehrávačov MP3 a tiež mobilných telefónov, do ktorých sa zmestili celé audioknižnice a dovolili streamovanie hudby cez mobilné pripojenie.