Asterigos: Curse of the Stars (RECENZIA) – Prekliatie môže byť zábava

Asterigos: Curse of the Stars (RECENZIA PC) – Obsah článku

• Hviezdami prekliate mesto
• Nebezpečenstvo na každom kroku
• Chladná oceľ nestačí
• Melanchólia v antických kulisách
• Stojí Aphes za záchranu?
• Recenzia Asterigos: Curse of the Stars: Záverečné hodnotenie
• HW nároky na Asterigos: Curse of the Stars PC

Hviezdami prekliate mesto

Pred celým tisícročím postihla mesto Aphes strašná kliatba Asterigos – všetko živé sa stalo nestarnúcim, na oplátku sa obdarovaní týmto danajským darom stali závislí od zhmotnenej mágie, ktorá nahradila bežnú ľudskú stravu. Túto mágiu obsahuje nerast menom Stardust, dovoliť si ho však môžu len privilegovaní. Ostatní trpia v agónii a jediný spôsob vyslobodenia predstavuje obetovanie svojej ľudskej podoby a následná premena na besniace monštrum.

Asterigos však nepozná hraníc, a prišla si aj pre panovníka kráľovstva Anbari. V snahe nájsť liek pre svojho vladára podniká družina bojovníkov z légie Stormwind výpravu do technologicky rozvinutejšieho Aphesu, kde je ale zapletená do mocenských intríg popredných predstaviteľov mestského štátu. Tu vstupuje na scénu hrdinka nášho príbehu – mladá bojovníčka Hilda, dcéra veliteľa anbarskej výpravy, ktorá sa spolčuje so zástupcami apheského odboja v snahe nájsť svojich stratených krajanov a raz a navždy nájsť riešenie kliatby, ktorá Aphes uvrhla do letargie.

Po výpravnej stránke od Asterigos: Curse of the Stars neočakávajme žiadne novátorstvá. Opakuje sa tu totiž príbehová kostra relatívne typická pre soulsborne žáner – hrdina prichádza do tajomnej oblasti sužovanej záhadnou kliatbou a je odhodlaný ju zvrátiť. Po príklad nemusíme chodiť ďaleko – obdobný príbeh by sme našli v nedávno vydanej Thymesii. Kým je ale príbeh zasadený do bohatého dejového pozadia a pretkaný dobre napísanými postavami a dialógmi, dá sa taká neoriginalita odpustiť.

Tak je to koniec-koncov v prípade Asteriga – osobne som do príbehu Hildy a antickým Gréckom a Rímom inšpirovaným mestom Aphes zapadol až po uši. Počas hrania sa síce stretnete so skromnejším počtom NPC, avšak všetci majú čo povedať a na každom rohu sú dostupné denníky, listy a hlásenia, ktoré život v prekliatom meste vhodne popisujú a prehlbujú.

Čo ma na Asterigu zaujalo možno najviac, je, s akou nevtieravosťou je nakladané s vedľajšími misiami. Nikdy sa mi nestalo, že by moja cesta bola zastúpená nejakou postavou, ktorá by mi vnútila vedľajšiu úlohu. Najčastejšie sa počas plnenia vedľajších úloh budete cítiť ako poslíček. Ulica Aphesu sa hemží bezprávím a opustiť bezpečie svojich domovov je len pre odvážnych. V takom prípade sa obyvatelia mesta obracajú na vás so žiadosťou o doručenie odkazu, písania či predmetu.

Plnenie vedľajších misií z pozície kuriéra síce môže priniesť cenné predmety a informácie dokresľujúce atmosféru mesta, avšak z mojej skúsenosti sa najväčšia odmena skrýva za filantropickými zámermi. Aby som sa vyhol spojlerovaniu, snáď len naznačím, že pokiaľ obetujete chvíľu svojho času pomocou bezmocným, môžete si v neskoršej fáze hry ušetriť mnoho vrások, a v záverečnom zhodnotení zo seba môžete mať aj lepší pocit.

Nebezpečenstvo na každom kroku

Ak po Asterigu siahate z pozície ostrieľaného hráča „soulsoviek“, potom sa v Aphese budete cítiť ako ryba vo vode. V hmle zahalenom meste sa môžete spoľahnúť výhradne na tri veci: seba, svoje zbrane a prítomnosť hrozby na každom kroku. Útočisko vám okrem úkrytu odbojovej skupiny Adherentov poskytnú takzvané Conduity, ktoré slúžia ako záchytné body vašej výpravy a v neskoršej fáze hry tiež uľahčujú pohyb po meste.

Nepriatelia, ktorí sa vám snažia zabrániť v splnení Hildiných cieľov, by nemali byť braní na ľahkú váhu. Možno zo mňa hovorí nešikovnosť a absencia včasných reakcií, ale odhadujem, že „obyčajné“ monštrá si vyžiadali viac Hildiny krvi ako samotní bossovia. Kľúčom k úspechu v súbojoch, rovnako ako pri ďalších hrách rovnakého žánru, zostáva vypozorovanie návykov a útočných sekvencií nepriateľov, ktorým je nutné prispôsobiť stratégiu. Obzvlášť to potom platí pri boss fightoch, ktorých hra ponúkne niečo málo cez 20.

Umieranie a opätovné oživovanie je niečo, čomu sa najskôr nevyhnete. To by samo o sebe nebolo také strašné, keby však spoločne s vaším vzkriesením nepovstali z mŕtvych aj nepriatelia. Ich zabitie je síce odmenené skúsenosťami a surovinami určenými na vylepšovanie zbraní, čo sa však nevráti, sú elixíry a ďalšie spotrebované predmety. To môže predstavovať výraznú prekážku počas ťažších súbojov – akonáhle párkrát padnete a nezostane vám žiadny elixír navyše, stanú sa súboje o to ťažšie. Všetko sa ale dá obísť, napríklad uložením tesne pred súbojom, čím si zachováte vaše predmety a poistíte sa, že mŕtvi nepriatelia mŕtvymi zostanú.

Zatiaľ čo „soulsovský“ žáner pre mňa nebol novinkou, už dlho som sa nestretol s hrou, do ktorej vstupu by som mal také ťažkosti. Za akýsi herný štandard som považoval možnosť prispôsobiť si ovládanie na klávesnici, čo využíva úzka skupina ľudí, do ktorej patrím – ľaváci, čo nenávidia gamepady. Bohužiaľ, v súčasnosti Asterigos neponúka možnosť úpravy ovládania, a ste tak buď odsúdení hrať s WASD (čo sa pravou rukou ovláda trochu ťažko), alebo prinútení naučiť sa novým veciam. Siahol som preto nakoniec po gamepade, a hoci som ho prvýkrát a naposledy držal pred desiatimi rokmi v Battlefielde 3, v Asterigu som si naň zvykol rýchlo a trúfam si tvrdiť, že ide o vhodnú hru na naučenie sa nespoliehať len na klávesnicu a myš.

Zmiešané pocity – frustráciu a nadšenie – som mal z blúdenia uličkami Aphesu. Hra totiž, ako je napokon v prípade ďalších hier tohto žánru zvykom, neponúka mapu. Musíte sa teda buď spoliehať na svoj orientačný zmysel a priestorovú pamäť, alebo si mapu kresliť svojpomocne. Absencia mapy však dodáva hre akési kúzlo, pri ktorom som si zaspomínal na rysovanie máp na štvorčekovom papieri pri hraní Might & Magic. Keďže ale moje kartografické schopnosti nie sú na vysokej úrovni, dodnes so sebou vláčim zopár predmetov, na ktorých doručenie Aphesane márne čakajú.

Chladná oceľ nestačí

Čo Hilde nemožno uprieť, je jej zručnosť so zbraňami. Do Aphesu totiž prichádza vybavená celým arzenálom – mečom a štítom, dýkami, kópiou, kladivom, palicou a magickými náramkami. Medzi týmito môže voľne kedykoľvek prepínať, a súčasne môže mať vybavené dve. Prepínať medzi dvoma zbraňami môžete v súboji instantne – nemusíte čakať, kým Hilda schová prvú zbraň a vytiahne druhú. Súboje sú tak rýchle a využívanie Hildinho plného potenciálu je o to jednoduchšie. Každá zo zbraní má navyše svoju špeciálnu zručnosť, ktorá vám napríklad v prípade meča a štítu dovolí vytiahnuť štít a zablokovať útok, alebo rýchlo uskočiť pri použití špeciálnej schopnosti dýky.

Či už sa rozhodnete nepriateľov mlátiť kladivom na blízko alebo magickými výbojmi palicou na diaľku, dodatočné poškodenie vám prepožičia takzvané Enchantity. Tie vaše zbrane očarujú o element – oheň, ľad, blesk či čistú mágiu – a poskytnú dodatočnú silu v boji proti všetkému, čo na vás v Aphese čaká.

Zbraniam je prispôsobený strom zručností, ktorý je rozčlenený do šiestich vetiev, každá vedúca k ultimátnej schopnosti konkrétnej zbrane. Skúseností je v Aphese a priľahlom okolí dostatok, a tak nie je problém zrazu preukázať svoje majstrovstvá s niekoľkými rôznymi zbraňami. Navyše je dostupný pomerne lacný elixír na resetovanie všetkých naučených zručností, a tak je možné za jedno ťaženie hrou obmeniť všetky dostupné zbrane.

Fajnšmekrov táto možnosť určite poteší, konzervatívnejší z nás si do konca hry vystačia s prvou zbraňou, ktorá nám v prekliatom meste dodala pocit najväčšieho bezpečia. Osobne som siahol po dýkach, ktoré perfektne zodpovedajú môjmu hernému štýlu – naletieť do oblaku nepriateľov, rozdať pár rýchlych rán, naopak schytať niekoľko drvivých, po úskoku sa vyliečiť a celý proces opakovať do úspešného konca.

Melanchólia v antických kulisách

Čím sa Asterigos významne líši od svojich ponuro ladených bratrancov žánru soulsborne, je atmosféra a farebnosť. Vplyvom kliatby síce Aphes životom neprekypuje, napriek tomu sa vďaka svetlej palete farieb inšpirovanej antickou architektúrou zdá byť živý. Môže ísť len o „dojmológiu“, ale práve malebnosť priestoru ma motivovala dôjsť na koniec čo najrýchlejšie, aby som sa dostal k príležitosti uvidieť Aphes v celom jeho uzdravenej kráse.

Príjemný dojem z vizuálu Asteriga bol umocnený aj pokojným a sentimentálnym hudobným sprievodom, ktorý dával vynikať atmosfére mesta, z ktorého ako by sa vytratil všetok život a radosť. Obzvlášť epická je potom hudba počas súbojov, ktorá podčiarkuje zdanie, že ide o boj na život a na smrť.

Stojí Aphes za záchranu?

Asterigos: Curse of the Stars síce revolúciu v žánri náročnejších akčných RPG hier nepredstavuje, pozornosti fanúšikov fantasy žánru by ale nemal ujsť. Za vcelku dostupnú cenu ponúkne pútavý, na rozhodnutiach založený príbeh odohrávajúci sa v rozmanitom prostredí, prepracovaný súbojový systém a miestami aj náročné boss fighty, ktoré vyskúšajú odolnosť vášho herného náčinia.

• Zdroje: Vlastné

Asterigos: Curse of the Stars (RECENZIA)

Záverečné hodnotenie

Táto recenzia bola napísaná pre PC verziu hry. Kľúč na recenziu poskytla PR agentúra White Label.

Hodnotenie7/10 DOBRÉ

Verdikt:

---

Asterigos: Curse of the Stars revolúciu v žánri neprináša, ale berie si, čo je dobré, a dáva to do pekného kabátu. Podarený súbojový systém, zaujímavý príbeh a výzvu predstavujúcu boss fighty stoja za povšimnutie, variabilita zbraní potom láka na opätovný prechod hrou. 

Klady

• Zábavný súbojový systém
• Podarené boss fighty
• Audiovizuálne spracovanie

Zápory

• Nemožnosť prispôsobenia ovládania
• Absencia mapy je miestami frustrujúca

HW nároky na Asterigos: Curse of the Stars PC

• Zdroj: Steam (18. 10. 2022)

S akým herným PC na Asterigos: Curse of the Stars?

Chcete si uľahčiť výber? Nižšie pre vás máme tipy na vhodné herné počítače podľa náročnosti.

Alza počítače