KAPITOLA 1
PONDELOK, 2. OKTÓBRA 2017
„Snažila som sa, aby sa všetci presunuli hore, madam, ale nechcela som nechať miesto bez dozoru,“ povedala mladá žena a cez dažďové kvapky sa pozrela na Eriku.
Bola malá a štíhla, ale oči sa jej leskli rozhodnosťou. „Ste tu sama?“ spýtala sa Erika a zahľadela sa na kufor. Na jednom konci zbadala dieru, z ktorej trčali von dva bledé spuchnuté prsty.
Žena prikývla. „Druhý špeciálny konstábl, s ktorým slúžim, musel ísť vyriešiť spustený alarm v jednej z tých kancelárskych budov,“ odpovedala. „To by sa nemalo stávať,“ zareagovala Mossová.
„Špeciálni konstábli by sa mali vždy držať vo dvojici. Takže vy máte nočnú službu v centrálnom Londýne sama?“
„V poriadku, Mossová…“ začala Erika. „Nie, šéfka, to nie je v poriadku. Títo ľudia sú dobrovoľníci! Prečo nemôžu zaplatiť viac policajtov?“
„Stala som sa špeciálnym konstáblom práve preto, aby som získala skúsenosti a mohla začať pracovať na polícii na plný úväzok…“ „Potrebujeme, aby toto miesto bolo prázdne, kým prídeme o všetky šance získať forenzné dôkazy,“ prerušila ich Erika.
Mossová prikývla a spoločne začali naháňať dav prizerajúcich sa ľudí smerom ku schodisku. Erika si všimla, že na konci malej pláže vedľa vysokého múru vykopal akýsi postarší muž s dlhými šedivými vlasmi a v pestrofarebnom ponči dve malé diery. Nevnímajúc ľudí ani dážď pokračoval v kopaní. Erika vytiahla vysielačku a zvolala všetkých policajtov z okolia. Zavládlo zlovestné ticho. Všimla si, že muž vo farebnom ponči ignoruje Mossovú a naďalej pokračuje v kopaní.
„Potrebujem, aby ste šli tam hore, hore na schodisko,“ povedala Erika a podišla od kufra smerom k mužovi. Pozrel sa na ňu a ďalej uhládzal kopu piesku nasiaknutú dažďom. „Prepáčte. Vy. Hovorím s vami.“
„A vy ste kto?“ spýtal sa muž panovačne a premeral si ju pohľadom zhora nadol.
