Modlitba za Černobyľ - šokujúce pohľad na jednu z najväčších nukleárnych katastrof v histórii ľudstva v podobe výpovedí tých, ktoré výbuch černobyľskej jadrovej elektrárne zasiahol a ovplyvnil najviac. Autorka Svetlana Alexijevičová, audioknihu rozpráva Lucie Kozinova a Zdeněk Mahdal.
26. apríla 1986 zničila séria výbuchov reaktor a budovu 4. energobloku černobyľskej atómovej elektrárne, nachádzajúci sa neďaleko od bieloruských hraníc. Táto udalosť sa stala najväčšou technologickou katastrofou 20. storočia. Pre malé Bielorusko (má 10 miliónov obyvateľov) znamenala národné nešťastie. Za Veľkej vlasteneckej vojny zničili nemeckí fašisti na bieloruskom území 619 dedín is obyvateľstvom. Po Černobyle prišla krajina o 485 dedín a osád. Za vojny zahynul každý štvrtý Bielorus, dnes žije každý piaty na zamorenom území. To predstavuje 2,1 milióna ľudí, z toho 700 000 detí. Kniha laureátky Nobelovej ceny Svetlany Alexijevičové je zostavená z rozhovorov s ľuďmi, ktorých život černobyľskej nešťastie zásadne ovplyvnilo, s vdovami po hasiči, ktorí boli ako prví bez akejkoľvek ochrany poslaní hasiť horiace elektráreň, s mobilizovanými vojakmi nasadenými v obrovskom meradle, často nezmyselne, na likvidáciu následkov katastrofy, s vysídlené roľníkmi, vedci, ktorí mali zakázané informovať obyvateľstvo, straníckymi pracovníkov, ktorí zbytočne a márne čakali na pokyny zhora.
Môžeme ju čítať ako varovanie pred technologickú apokalypsou, ale aj ako obžalobu komunistického režimu, ktorého vinou bola černobyľská elektráreň postavená fušerská as nedostatočnou precíznosťou a ktorý v okamihu, keď bolo treba rázne konať, klamal vlastným ľuďom, rozsah celého nešťastia zastieral a svojou nečinnosťou a nekompetentnosťou zapríčinil smrť tisícov ľudí. Rad ruských historikov a politológov je presvedčená, že otras, ktorý černobyľská katastrofa spôsobila v ruskej spoločnosti, bol jednou z? Hlavných príčin rýchleho pádu komunistického režimu o päť rokov neskôr.
Laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2015, sa narodila v roku 1948 v bielorusko-ukrajinskej rodine, žije v Minsku. Vo svojich knihách sa zaoberá dramatickými udalosťami, jaky'mi boli druhá svetová vojna, černobyľská katastrofa, vojna v Afganistane a rozpad Sovietskeho zväzu. Jej knihy sú súčasťou veľkolepého projektu akési kroniky, vytvárané z? Autentických hlasov ľudí, s ktorými sa stretla, ktorý nazýva Autobiografia jednej Utópia čiže História červeného človeka. Pracuje na ňom už 35 rokov a vytvorila a vybrúsila pre neho specificky' žáner tvořeny' mozaikou úryvkov stoviek rozhovorov a interview s najrôznejšími ľuďmi, nazývaný niektorými kritiky "románom hlasov".
Je tiež autorkou troch divadelných hier a viac ako dvadsiatich scenárov dokumentárnych filmov. Knihy Svetlany Alexijevičové boli preložené už do 43 jazykov a autorka za ne bola ocenená radom prestížnych cien v Nemecku, Švédsku, Poľsku, Francúzsku, USA a Číne, okrem iného Herderovou cenou (1999), National Book Critics Circle Award (2005), Mierovou cenou německy'ch kníhkupcov (2013), Prix Médicis essai (2013) a nakoniec i Nobelovou cenou (2015). Alexijevičová bola ako dôsledná kritička diktátorského režimu Alexandra Lukašenka perzekvovaní a v roku 2000 musela Bielorusko opustiť. Žila v Paríži, Gothenburgu a Berlíne. V roku 2011 sa vrátila do Minsku, avšak jej knihy v jej vlasti dodnes nevychádzajú.